Homília na 6. cezročnú nedeľu 13.02.2022

(Lk 6, 17. 20-26)

 

Evanjeliová chudoba a evanjeliové bohatstvo

Dnešnú dobu môžeme charakterizovať aj ako dobu chamtivosti, z ktorej sa vytráca láska…

Vo svete hrajú prím bohatí, slávni, mocní, drzí, ktorí myslia najmä na svoj prospech… Poznáme rebríčky najbohatších ľudí Slovenska, Európy, sveta… Ale je zaujímavé, že rebríčky najchudobnejších neexistujú…

Pápež František nás stále viac upozorňuje, že sme povolaní všímať si tieto rozpory medzi bohatými a chudobnými. Pobáda nás vnímať bohatstvo aj chudobu v širšom rozmere vo svete, ale aj v našom najbližšom okolí. A nielen vnímať ich mnohé tváre, ale aj vidieť v nich znamenia čias a rozmýšľať nad tým, čo práve v súčasnej dobe od nás chce v tejto súvislosti Boh – ako máme riešiť tento rozpor.

V dnešnom Božom slove nám Lukáš podáva pomocnú ruku, aby sme správne pochopili problém bohatstva a chudoby. Od toho závisí naše šťastie – teda to, či budeme blahoslavení.

Čítali sme v evanjeliu časť jednej z programových rečí Pána Ježiša pri Genezaretskom jazere. Ide o tzv. Reč na rovine (tak ako Matúš má Reč na hore). Je to reč plná paradoxov, ktorá má vysvetliť človeku kľúčový životný záujem – cestu k šťastiu (teda k blahoslavenstvu); veď po tom všetci túžime.

Zastavme sa dnes najmä pri prvom pojmovom paradoxe z tejto reči: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo, … ale beda vám boháči, lebo už máte svoju útechu “ (Lk 6, 20.24).

♠

 Predpokladá sa (aj keď to priamo v Lukášovom texte nie je uvedené), že Ježiš po každom blahoslavenstve podal aj jeho názorné vysvetlenie; napr. pomocou podobenstiev.

Zdá sa logické, že na tento paradox medzi chudobnými a boháčmi  mohol použiť podobenstvo o boháčovi a Lazárovi (porov. Lk 16,19-31). Spomeňme si, že Ježiš tu neopisuje boháča ako zlého človeka. Vyčíta mu iba jedno – že je nevšímavý k Lazarovi, ktorý nemá nič; ani miesto na dôstojný odpočinok, ani ľudské jedlo, ani ľudskú spoločnosť – tú mu robili len psi…

Keď Lazár aj boháč zomrú, stretnú sa s Abrahámom. Tam Ježiš jasne definuje, o čo ide pri probléme chudoby a bohatstva. Abrahám totiž povie boháčovi: „Spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zase iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš.“ Teda problém boháča nebol
v tom, že mal veľa majetku, ale že jeho srdce bolo lakomé a nevedel sa podeliť.

Výstižne to vyjadrila aj Matka Tereza, ktorá  naozaj dobre poznala krajnú chudobu. Jej známy výrok znie: „Hlad vo svete nie je preto, že nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých.“ Inými slovami – boháči sú častokrát egoistickí, nemajú zmysel pre mieru ani empatiu voči iným, a preto len hromadia a nevedia sa podeliť. Opäť sa potvrdzuje, že problém bohatstva a chudoby je v srdci človeka.

Milí bratia a sestry, žijeme v spoločnosti, kde sa uprednostňujú bohatí, sýti, zdraví, mladí
a slávni – a to sa všeobecne považuje za cestu šťastia.

Istá komerčná televízia zisťovala raz najvyššiu sledovanosť programov. Zistilo sa, že vyhrali programy ako Milionár či Smotánka. Keď sa pýtali divákov – prečo? Ich odpovede by sa dali zhrnúť do takéhoto konštatovania: „Viem, že nikdy nebudem bohatý, ale chcem aspoň vidieť, ako žijú skutoční boháči… „

Opýtajme sa: necítime podobnú mentalitu aj my v sebe?

Pozrime sa na naše rodiny a vidíme, že naše deti majú v podstate po hmotnej stránke všetko. Aj my dospelí túžime mať „všetko“ – a stále viac a lepšie a modernejšie….

Lenže – je toto cesta k šťastiu?

Ježišova reč o blahoslavenstvách je adresovaná všetkým, ale Lukáš píše, že „Ježiš uprel oči na svojich učeníkov a im povedal: ste blahoslavení, keď ste chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.“ Akoby naznačoval, že túto reč pochopia len tí, čo skutočne prijali jeho učenie; a nie davy, ktoré stáli opodiaľ a Ježiša vnímali skôr ako zaujímavého divotvorcu…

A pýtame sa ďalej: že by chcel Ježiš povedať svojim verným, aby žili ako bezdomovci alebo tí, ktorí nemaj absolútne nič a sú na ťarchu ostatným? Že by chcel mať za svojich nasledovníkov žobrákov a takých, ktorí sú odkázaní len na milosrdenstvo iných?

Nie. Ježiš chce povedať o ceste šťastia, ktorou idú jeho učeníci; že to je cesta tých, ktorí sa chcú podeliť so všetkým čo majú, a tak nasýtiť hladných, plačúcich, zavrhnutých, prenasledovaných… Chcú nasýtiť skutkami lásky tých, ktorí sú naozaj chudobní, lebo chudoba je predovšetkým nedostatok lásky…

Ak si uvedomujeme, že my ľudia sme deti jedného Boha a navzájom sa potrebujeme, tak sa dokážeme podeliť aj s málom, čo máme. Potom budeme mať všetci práve toľko, čo potrebujeme, a zároveň budeme prežívať vzájomnú spolupatričnosť a lásku. Vtedy budeme šťastní (blahoslavení). A takýmto patrí Božie kráľovstvo…

Počas poslednej návštevy Jána Pavla II. v rodnom Poľsku chcel pápež prežiť jeden deň na Mazurských jazerách. Ráno vyslovil prekvapivé želanie: „Rád by som navštívil rodinu Milewských pri jazerách.“ Všetci organizátori zostali zaskočení. Kládli si otázku: „Milewskí? Kto to môže byť?“ A pápež vysvetlil: „Asi pred 40 rokmi som tu kajakoval s mládežou a dostal som od pána Milewského pohár studeného mlieka v obzvlášť horúci deň. Rád by som sa mu za tento dar poďakoval.“

 Miestny farár oznámil Svätému Otcovi, že dotyčný pán ešte žije, ale už je veľmi starý. Rodine hneď dali vedieť, že v ten deň sa pápež chystá navštíviť ich. Domáci posadili pána Milewského na lavičku pred domom a začali upratovať.

Vtom sa však ukázala kolóna áut, ktorá už vchádzala do dvora. Pápež Ján Pavol II. vystúpil a prisadol si k starcovi. Poďakoval sa mu za pohár studeného mlieka – dar  spred štyridsiatych rokov.

Na druhý deň sa novinári pýtali starca, ako prežíval pápežovu návštevu. On odpovedal:
„V minulosti som občas preklínal svoju chudobu. Zdalo sa mi, že som v živote nič nedokázal, deťom a vnukom som zanechal málo… dokonca ani na ten pohár mlieka si nepamätám. Zdalo sa mi, že môj život nemal zmysel. A zrazu sem príde pápež – a ďakuje mi za maličkosť… To je odmena za všetko to málo, čo som v živote robil. Veľmi sa z toho teším a ďakujem Pánu Bohu, že pre neho majú cenu aj maličkosti …“

Milí bratia a sestry, zhrňme si to: ako to Pán Ježiš vlastne myslel s tým blahoslavenstvom chudobných?

Myslím, že to bola trochu provokačná výzva pre jeho učeníkov (vtedajších aj dnešných), aby uvádzali do praxe Ježišovo učenie. Lebo chudobných potrebujeme a oni potrebujú nás, najmä naše bratstvo, priateľstvo a lásku. Oni sú nádejou tohto sveta, lebo v nich sa stretávame s Ježišom, ktorý bol hladný, nahý, smädný, na kríži, cudzincom a väzňom medzi svojimi… Ich prostredníctvom sa napĺňa Ježišov príkaz lásky.

Nemali by sme teda zabudnúť na to, že ak dávame núdznym dar nášho srdca, svet rastie v láske a v skutočnom bohatstve. Evanjeliová chudoba a evanjeliové bohatstvo majú k sebe veľmi blízko…

Ježiš nás učí byť ľuďmi dobrého srdca.

Staňme sa nimi. Amen.

o. Stanislav Vojtko