Homília na 8. nedeľu v cezročnom období 27.2.2022
(Lk 6, 39-45)
Brvno a smietka v oku – ako sa ich zbaviť?
Asi všetci máme skúsenosť, že radšej rozprávame o chybách druhých než o svojich. Cudzie chyby vidíme akoby cez lupu, no tie vlastné nezbadáme ani pod mikroskopom. Raz sme už takí… A možno nám niekedy napadlo, že by sa to malo zmeniť – no nevieme ako…
Dnešné Božie slovo nám chce k tomu niečo povedať. Ježiš nám dáva návod, ako začať, aby sme videli aj seba, aj druhých pravdivo.
♠
Podobenstvo, ktoré čítame v 6. kapitole u Lukáša, je určené maloázijským spoločenstvám kresťanov. Oni sa stali kresťanmi z pohanstva a v Cirkvi sa dostali do úzkeho kontaktu aj so žido-kresťanmi. Určite u nich videli množstvo odlišností a nedostatkov. Tieto vzťahy porovnávania a kritického pohľadu na seba boli vzájomné; veď pohania aj Židia, ktorí prijali krst, pochádzali z úplne odlišného kultúrneho, morálneho aj sociálneho prostredia.
A Ježiš tieto napätia určite predvídal a prorocky sa snaží pomôcť svojím Slovom všetkým nám, ktorí v priebehu tisícročí budeme žiť v kresťanských komunitách, aby sa kresťanské spoločenstvá stávali ohniskami vzájomnej lásky, jednoty a dobrého srdca.
No k tomu je potrebná úprimná snaha o zmenu srdca; gréckym výrazom „metanoia“, teda pokánie, premena. Preto nám Ježiš kladie otázku: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nevidíš? … Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata“ (Lk 6, 41-42).
Ako tomu porozumieť?
Raz som čítal, aké je nebezpečné poukazovať prstom na chyby druhého. Ukazovák je síce zameraný na toho druhého, ale súčasne tri prsty nevyhnutne obraciame sami na seba; a palec pritom ukazuje nahor, aby nás upozornil, že sa máme pozerať na blížneho tak, ako ho vidí Boh…
Tie tri prsty, ktoré ukazujú na mňa, sú akoby tri otázky:
- Prečo som taký kritický voči druhým? – Odpoveď je jasná: Keď nájdem chybu na druhom človeku, robí mi to dobre, lebo to odvracia pozornosť odo mňa a od mojich chýb. Pre naše samoľúbe srdce je ľahšie zaoberať sa chybou niekoho iného, než svojou vlastnou…Spomeňme si na podobenstvo o pyšnom farizejovi v chráme. Sebavedome stál vpredu a hovoril Bohu o svojich domnelých čnostiach: „Vidíš aký som, modlím sa, dávam desiatky… ďakujem ti, že nie som ako ten mýtnik tam vzadu…“A pokorný mýtnik zostal kľačať vzadu a skrúšene so sklonenou hlavou sa modlil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu…“ On ani nevnímal farizejovu prítomnosť vpredu v chráme, neporovnával sa s ním … zameral sa na Boha a s ním sa porovnával. Tak lepšie pochopil veľkosť vlastného hriechu a úprimne ho ľutoval…Až keď človek obracia tvár k Bohu, začína registrovať svoj hriech a prestáva vnímať hriech druhého. Preto začína riešiť svoj život… a to ho vedie aj ku zhovievavosti voči iným ľuďom.
Pri jedných duchovných cvičeniach povedal benediktínsky opát don Samuel v opátstve Nový Dvůr: „Keď som začal brať vážne svoj hriech, prestal som si všímať hriechy druhých, lebo som pochopil, že sú neporovnateľne menšie, ako tie moje.“
- Prečo sme málo kritickí voči sebe? – Odpoveď: patrí k prirodzenosti človeka, že sa nerád priznáva k svojim nedostatkom. Zahanbuje nás to… bojíme sa, že ostatní uvidia našu slabosť… myslíme si, že budú nami pohŕdať…Ale aké by bolo krásne, keby sme nešetrili výrazmi „prepáč, odpusť, mrzí ma“! Koľkokrát v rodine vyčítame tomu druhému, že niečo zlé spravil, ale nehľadáme pritom náš podiel viny. Správny postoj by mal byť: „Prepáč, mohla som ťa vopred upozorniť… Odpusť, mohol som ti skôr zavolať… Prepáč, zabudla som… Odpusť, asi som ťa provokoval…“Teda k správnym vzťahom Ježišových učeníkov patrí – vidieť najprv svoj nedostatok a až potom chybu druhého.Ktosi povedal: „Len veľkí ľudia sa priznajú k svojej chybe. Malí to nedokážu…“ V Lukášovom evanjeliu (Lk 19, 1-10) čítame aj príbeh o mýtnikovi Zachejovi z Jericha, ktorý bol malý postavou aj duchom, veď bol verejným hriešnikom. Zo zvedavosti chcel vidieť Ježiša. Poznáme jeho príbeh – vyšiel na planý figovník a Ježiš ho oslovil a vieme, čo nasledovalo potom…
A keď v ten deň Zachej niekoľko hodín počúval Ježišovo slovo, celkom ho to zmenilo! Pochopil svoj hriech a toto poznanie hneď pretavil do kajúcich slov a následne aj skutkov: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným, ak som niekoho oklamal, vrátim mu štvornásobne…“ Stal sa z neho veľký človek!
- Tretia otázka znie: Ako môžeme naprávať svoje hriechy a chyby?Samozrejme, že pri náprave myslíme obvykle najprv na druhých, a nie na seba. Uvažujeme o manželovi, manželke, o deťoch, o priateľoch a kolegoch; vieme im aj presne poradiť, čo by mali robiť alebo nerobiť; ako sa zmeniť; ako si vybrať smietku z oka.Ale Ježiš je nekompromisný: „Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka. Potom budeš vidieť…“ Je to jasné poukázanie na to, že ak ide o zmenu srdca, treba začať od toho svojho… A to je cesta aj k premene druhých … Ježiš totiž pokračuje, že „potom (teda po svojom pokání) budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata…“
♠
Bratia a sestry, toto je cesta k náprave života a k pravej ľudskej veľkosti – aby sme boli veľkí nie pred sebou samým či pred inými ľuďmi, ale najmä pred Bohom….
O pár dní sa začína Pôstne obdobie, kedy by sme mali niečo vo svojom duchovnom živote vylepšiť. Skúsme si počas neho nachádzať viac času na rozhovor s Bohom, na modlitbu. Ale na osobnú modlitbu, kde budeme počúvať Boha pri Božom slove a on nám určite povie, v čom a akým spôsobom sa máme meniť.
Nebojme sa, on nám dá k tomu aj odvahu, silu a napokon aj radosť.
Pane Ježišu, prosím ťa, otvor mi srdce pre skutočné pokánie, aby som sa nepozeral na hriechy iných, ale aby som videl najprv tie svoje a snažil sa ich s tvojou pomocou naprávať.
Amen.
o. Stanislav Vojtko