Homília na 2. pôstnu nedeľu 13.03. 2022

(Lk 9, 28-36)

 

Aby nám viera chutila …

Milí bratia a sestry,

začnem osobnou skúsenosťou. Bol som raz na stretnutí kresťanských rodín, kde jeden manželský pár rozprával o svojom probléme. Ich 18-ročný syn im jedného dňa povedal, že nemôže prísť viere na chuť. Nudí ho… Nič mu nedáva, len povinnosti… Nevie, či je ešte vôbec veriaci alebo neveriaci… Títo rodičia kládli ustarostenú otázku ostatným na stretnutí: „Ako mu máme pomôcť? Bojíme sa, že celkom stratí vieru“.

Milí bratia a sestry, čo by ste vy poradili týmto rodičom? Alebo – čo by ste robili, keby takéto niečo zahlásil váš syn, dcéra, možno dokonca manžel alebo manželka, vnuk, vnučka, priateľ…?

♠

Obraciame sa preto na Božie slovo dnešnej nedele a hľadáme v ňom odpoveď.

Evanjelista Lukáš nám opisuje príbeh, ktorý zažil Ježiš aj s tromi vernými apoštolmi Petrom Jakubom a Jánom na hore Tábor. Pýtame sa, prečo ich Ježiš berie na túto horu – a prečo práve týchto troch?

Odpoveď: Peter, Jakub a Ján boli stĺpy „Pracirkvi“. V budúcnosti sa mali stať oporou pre ostatných. Peter sa mal stať hlavou celého spoločenstva Cirkvi; Jakub dostal na starosť Jeruzalemskú cirkev a jeho brat Ján, ktorý mal žiť najdlhšie, sa mal stať oporou tých spoločenstiev Cirkvi, ktoré zakladal apoštol Pavol v druhej polovici prvého stor. On bol najdlhšie žijúcim svedkom, ktorý osobne poznal Pána Ježiša. Svedčil o ňom, keď ostatní apoštoli už boli dávno mŕtvi.

Ježiš ich vzal na horu preto, aby získali silný zážitok viery, lásky a  moci Božej; aby sa tým posilnili a neskôr dokázali viesť Cirkev v skúškach a ťažkostiach, ktoré mali prísť.

Bratia a sestry, pred týždňom na prvú pôstnu nedeľu sme si hovorili, že
v  pôstnom čase si potrebujeme každý deň vytvoriť chvíľku ticha na rozhovor s Bohom, aby sme dokázali rozlíšiť diablove pokušenia a brániť sa im.

Dnes nám Božie slovo hovorí, že naša viera v tomto pôstnom čase potrebuje zážitok moci, dôvery a lásky Božej. Skúsme si túto myšlienku všimnúť v prvom čítaní aj v evanjeliu.

♠

Abraháma dnes stretávame už ako starca. Zdá sa, že jeho život bol neúspešný. Nemá to najcennejšie, po čom túžil každý orientálny muž – nemá potomstvo… A ešte stále je nomád, potulný pastier – nemá ani kúsok vlastnej zeme. Pred rokmi počul, ako mu Boh povedal: „Abrahám, pohni sa, vyjdi z prostredia, ktoré je pohanské…“ A on vo viere poslúchol Boha a kráčal za ním…

Prešli roky  – a  Abrahám sa cíti neužitočný a myslí si, že v živote nič nedokázal.

Milí bratia, otcovia, muži… myslím, že my všetci chápeme tento pocit… Lebo pre muža je veľmi dôležité, aby v živote niečo dokázal, aby bol užitočný pre svoju rodinu, pre širšie spoločenstvo. Teda potrebuje mať určitú istotu svojho života, o ktorú sa oprie a povie – „no, tak toto sa mi podarilo…“

Jedného večera Boh znovu volá na Abraháma, aby vyšiel zo stanu a pozrel sa na oblohu. Vidí tam veľa hviezd a počuje Boží hlas: „Pozri sa na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš… Také bude tvoje potomstvo…“ A potom mu Boh povedal: „Ja som Pán, ja som ťa vyviedol z Úru Chaldejcov… aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu… Tebe a tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat…“

Bratia a sestry, Abrahám sa neopieral o akúsi vlastnú istotu, vlastné schopnosti, ale uveril istote Božích slov. A časom sa naozaj stalo to, čo povedal Boh.

Toto stretnutie Abraháma s Bohom; hlas, ktorý počul a neskôr aj ďalšie zážitky, ktoré s Bohom skúsil – toto sa stalo pre Abraháma istotou!

Tieto zážitky v ňom prebúdzali stále hlbšie priateľstvo s Bohom a on stále viac „prichádzal na chuť“ viere v Boha.

Možno aj my vo svojom živote cítime, že naša viera nie je ako matematika. Nemôžeme ju vyrátať a po dosiahnutí určitých bodov povedať: „Tak už som veriaci a na tom sa už nič nezmení“…

Cítime, že musíme mať určité zážitky s Bohom a potom sa tešiť na ďalšie a ďalšie… Veď viera má rásť a vyvíjať sa. Len takto nám bude viera chutiť, inak nie!

♠

Bratia a sestry, pozrime sa aj, ako to bolo s Ježišom a apoštolmi – čo počúvame v dnešnom v evanjeliu.

Ježiš učeníkom veľa rozprával o novej životnej ceste s ním (dnes by sme už povedali „o ceste kresťanstva“), naznačoval im budúcnosť Cirkvi, ktorú chcel založiť.

Rozumeli tomu apoštoli?

Sčasti áno, sčasti nie… Ježiš im musí sem-tam kriticky povedať: „Ešte nemáte viery?“

Sme v 9. kapitole Lukášovho evanjelia. Ježiš už rok alebo dva hovoril apoštolom o Božom kráľovstve, ktorého súčasťou sa mali stať aj oni a neskôr ho mali šíriť do celého sveta. Chodili s ním po celej krajine. Ježiš pred nimi kázal a robil zázraky. A zdá sa, ako keby to všetko apoštolom akosi zovšednelo …

No Ježiš vie, že už im musí pomaly začal rozprávať o svojom utrpení. V 9. kapitole u Lukáša sa objavuje prvé oznámenie utrpenia. Teda apoštolov čakala veľká skúška viery. Ak Ježiš chcel, aby im cesta viery chutila, musel urobiť niečo výnimočné. Preto berie troch najvernejších na horu Tábor.

A tak apoštoli získajú úžasný zážitok viery, keď vidia Ježiša premeneného; keď vidia Mojžiša a Eliáša; keď vidia oblak, ktorý je v Písme symbolom Božej prítomnosti a keď počujú hlas nebeského Otca: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“.

Musel to byť veľmi silný zážitok Božej prítomnosti, lásky, dobroty… Peter to prežíva tak intenzívne, že povie: „Postavme tu tri stany… lebo tu je nebo … tu mi viera začína chutiť… tu chcem zostať navždy…“

My vieme z ďalších udalostí evanjelií, že skúšky prišli… A vieme aj to, že apoštoli v nich obstáli. Nielen títo traja, ale aj všetci ostatní – okrem Judáša. Zážitky viery im pomáhali, aby im cesta s Ježišom Kristom v spoločenstve Cirkvi stále viacej chutila.

Bratia a sestry, v tomto pôstnom čase je potrebné, aby sme zážitky viery zakúsili aj my…

Veď máme svoje mnohé vypovedané aj nevypovedané otázky a neistoty…

Napr. – čo bude z našich detí? Aké budú vzťahy medzi súrodencami? Keď už tu my nebudeme – budú sa mať radi, a či si budú závidieť? Akého životného partnera si vyberú? Nestratia vieru, keď odídu z domu? Bude im viera chutiť? A aký bude ich vzťah k Cirkvi? Neznechutia sa, keď im niekto niečo pripomenie alebo keď zbadajú, že viera druhých je formálna, a nie úprimná?

A možno sa predierajú na povrch aj takéto otázky – ako skončí pandémia? Čo nám ešte prinesie? A čo vojna na Ukrajine? Nezasiahne to aj nás? A keď príde dôsledok vojny a bude tu chudoba – ako prežijeme?

Toto všetko nás trápi, prežívame akúsi životnú neistotu – a strácame aj chuť veriť Ježišovi Kristovi, že on je Cesta, Pravda a Život…

 

Čo s tým?

Bratia a sestry, v každej situácii musíme uveriť, že Boh kráča s nami a pripravuje nám stále nové dobrodružstvá. A pripomína nám aj tie, ktoré sme už prežili, kde sme mohli cítiť jeho mocnú ruku, jeho láskavú prítomnosť a vernosť… Nezabúdajme na takéto zážitky!

 Kardinál Francis Van Thuan bol katolíckym biskupom vo Vietname. Pre  vieru ho komunisti odsúdili na ťažké väzenie. Pápež Benedikt XVI. uvádza, že kardinál prežil  13 rokov vo väzení  – z toho 9 rokov na samotke. Nachádzal sa v situácii, ktorá by pre ktoréhokoľvek iného človeka bola úplným zúfalstvom. Lenže on nestratil vieru, ani pokoj, ba ani radosť srdca. Keď sa z väzenia dostal, napísal o tom pôsobivú knihu spomienok.

Prečo mu viera chutila aj v takých neznesiteľných podmienkach?

Pomáhali mu najmä dve veci.

Prvou boli zážitky viery. Denne si pripomínal malé i väčšie udalosti, ktoré mu Boh doprial prežiť… To boli jeho svetielka v tmavej cele… Spomínanie na Božiu dobrotu vždy zakončoval ďakovnou modlitbou a odovzdaním sa do rúk svätého Boha.

Druhá vec, ktorá mu pomáhala, bola Eucharistia, stretnutie so živým Kristom. Veľmi ťažko si zháňal chlieb a trochu vína. Keď všetci v cele zaspali, utiahol sa do kúta. Do jednej ruky vzal kúsok chleba, na dlaň druhej si dal pár kvapiek vína a naspamäť slúžil sv. omšu. Takto s Ježišom prekonával ťažké utrpenie. Časom sa o ňom dozvedeli aj iní väzni, ktorí boli tiež kresťania.

Tajne im dával Eucharistiu, aby mali chuť stále dôverovať Bohu aj v tejto „jame levovej“. Títo kresťania nielenže prijímali Krista, ale aj žili z neho. Ich príklad trpezlivosti, radosti a lásky k iným mal taký silný vplyv, že menil aj dozorcov. Vedenie väznice preto každé dva týždne vymenilo celú posádku strážnikov. Po určitom čase to však vzdali s poznámkou: „Títo kresťania by zachutili kresťanstvo aj celej armáde…“

Milí bratia a sestry, začíname druhý týždeň pôstneho obdobia. Ak chceme, aby nám viera stále chutila  a aby sme ju zachutili aj iným, prijmime tieto dve rady:

• Odovzdajme Pánovi naše vnútorné neistoty a vnímajme, ako nás bude povzbudzovať cez rôzne zážitky v našom živote; hoci aj celkom malé. A nebojme sa o nich hovoriť aj našim manželom, deťom, vnukom, priateľom…
• Uvedomme si, že zázrak premenenia Ježiša na hore Tábor sa odohráva pri každej sv. omši – a my môžeme byť pri tom! Tu ho môžeme počúvať, vidieť, dokonca prijímať ako pokrm! Hovorme preto spolu s Petrom: „Pane, dobre je nám tu, naša viera nám chutí…  ďakujeme ti, že sme kresťania…“

Amen.

o. Stanislav Vojtko

Ilustračné foto: akad. mal. Ladislav Záborský