Homília na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho 23.06. 2022

Štvrtok 23.06.2022

Ježiš povedal farizejom a zákonníkom toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“     (Lk 15, 3-7)

Asi všetci súhlasíme s konštatovaním, že je ťažko vychovávať súčasnú mladú generáciu. Uvedomujú si to rodičia, učitelia aj kňazi – a to zvlášť teraz, na konci školského roka a v období prvých sv. prijímaní či birmoviek.

Nezdá sa nám, bratia a sestry, že  srdce dnešného človeka, najmä mladého, potrebuje ozdravenie? Veď súčasná doba na nás veľmi vplýva … mladý človek uteká od seba, od rodiny, od Boha a odchádza aj z Cirkvi. Deštruktívne naňho pôsobí morálny rozvrat a strata takých hodnôt, ako sú úcta k životu, láska, vernosť, odpúšťanie, skutočná sloboda …

Choré srdce mladého človeka vidieť aj na takejto skúsenosti:

Istá rehoľná sestra, ktorá učí na strednej škole, preberala v rámci osnov aj tému potratov. Na jej výklad, v ktorom jasne označila umelý potrat ako vraždu, sa asi 95% dievčat vyjadrilo, že žena si môže so svojím telom robiť, čo chce. A to sa stalo na cirkevnom gymnáziu…

Bratia a sestry, pýtame sa, či sa dá uzdraviť duchovné srdce, ktoré ochorelo; či možno zastaviť úteky mladého človeka od rodiny, od Boha, od Cirkvi…

Dnes na slávnosť Božského Srdca Ježišovho nám samotný Ježiš radí, čo treba robiť. Môžeme to v skratke zhrnúť do jedného hesla: preventívna výchova srdca je dôležitejšia ako represívna. Ale aj keď sa stane, že človek sa stratí od Boha – Boh nikdy neskladá zbrane, ale zápasí o každého človeka tak, ako pastier o stratenú ovcu; ako o tom počúvame v prvom čítaní, v žalme aj v evanjeliu.

♠

V prvom čítaní z proroka Ezechiela (kap. 34)  sme počuli o pastierovi, ktorý sa ujíma svojho stáda, vzorne sa stará o svoje ovce, nájde im šťavnatú pastvu, stratené ovce vyhľadá a privedie späť, zranené obviaže, slabé posilní a všetky bude pásť svedomito.

Ďalej dnes v 23. žalme počúvame krásne slová o tom, ako sa pastier preventívne stará o svoje ovce. Vodí ich k tichým vodám, dušu im osviežuje, vodí ich po správnych chodníkoch, sprevádza ich dobrotou a milosťou. Niet divu, že takto vychované ovce bezpečne prídu do večného domu Pánovho, kde budú bývať mnoho a mnoho dní…

A v 6. kapitole knihy Deuteronomium [1] čítame, že rodičia majú v rodine učiť svoje deti prvému poznaniu Boha z Biblie. Ak to budú robiť, „bude sa im dobre vodiť“.

Milí bratia a sestry, vidíme teda, že už Starý zákon ukazoval Boha ako dobrého pastiera, ktorý preventívne vychovával svoj ľud, aby mali všetko potrebné k tomu, že by obstáli v skúškach od okolitých pohanských národov a aby žili pokojne vo svojich rodinách.

Výchova srdca je teda to, čo potrebujú deti dostať v našich rodinách: najprv prirodzenú, ľudskú formáciu (teda formáciu základných ľudských čností); potom formáciu viery (t.j. náboženskú výchovu) a nakoniec výchovu k vzťahom (t.j. výchovu k láskavosti a najmä k službe voči iným ľudom).

Ale ak sa mladý človek aj napriek takejto formácii dostane do problémov a uteká z rodiny, odporúčanie dnešného Božieho slova je jasné: hľadať ho, pokiaľ ho nenájdeme: hľadať ho modlitbou, obetou a vzťahom lásky.

Tak nám to radí Ježiš v evanjeliu. Hovorí o sebe ako o dobrom pastierovi, ktorý hľadá stratenú ovcu, čo je znak toho, že mu ide o každého z nás. Neuspokojí sa s deväťdesiatimi deviatimi ovcami, ktoré sú verné. A čo sa stane, keď nájde stratenú?

Možno by sme od neho čakali iný prístup k nájdenej ovci: možno prísnejší, spojený s výčitkami a s trestom… Ale on je milosrdný. „Keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im – radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila“ (Lk 15,5-6).

Tento dobrý pastier je taký istý ako dobrý vinohradník z podobenstva  o neplodnom figovníku, ktorý hovorí svojmu pánovi: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, vytneš ho.“ (Lk 13,8-9)

Teda vidíme, že Ježiš je milosrdný, ale zároveň aj zodpovedný vo výchove každého z nás.

♠

Milí bratia a sestry, iste poznáte veľkých svätých vychovávateľov, ako boli Vincent de Paul, František Saleský, Don Bosco alebo Ján de la Salle, ktorí za posledných 400 rokov vytvorili určité výchovné systémy a mnohým dávali rady, ako to spraviť, aby sa srdce mladého človeka podobalo Božskému Srdcu Ježišovmu. Im veľmi záležalo na výchove mladej generácie.

Spomeňme mimoriadneho vychovávateľa sv. Jána Bosca, ktorému sa hovorí aj otec a učiteľ mládeže. Vytvoril tzv. preventívny systém výchovy, ktorý rozvíja celú osobnosť mladého človeka pozitívnou motiváciou; a nie príkazmi a trestami, ako sa to vtedy bežne robilo.

Sv. Ján Bosco postavil svoj systém na troch pilieroch: Raggione (rozum); religione (viera, náboženstvo) a amorevolezza (láskavosť).

Čo si pod tým predstaviť?

Rozum (raggione). Cieľom tohto piliera  je naučiť mladých ľudí kriticky uvažovať, pokojne vyhodnocovať problémy a hľadieť na ne z pohľadu pravdy. Rozum im má pomôcť aj  ovládať a usmerniť pocity a vášne, aby sa nestali hlavnou pohnútkou ich činov. Len tak sa mladý človek stane vyváženou osobnosťou.

Náboženstvo (religione ). Aj keď sa uvádza na druhom mieste, je podstatným prvkom výchovného systému Dona Bosca. Náboženská výchova však má byť vedená jednoduchou, radostnou vierou v Boha, v Ježiša Krista, v jeho evanjelium. Ide tu o poznávanie Božieho slova, ktoré má deťom formovať svedomie; ďalej o praktický život modlitby a sviatostí. Toto všetko má vychádzať z chuti po duchovnom živote, aby vyrastali slobodné a radostné osobnosti, ktorým viera chutí.

Láskavosť (amorevolezza).  Týmto výrazom Don Bosco naznačuje spôsob, akým sa má vychovávateľ (rodič, učiteľ, kňaz) približovať k mladému človeku. Mal by byť základnou  charakteristikou vychovávateľa v každom jeho konaní. Vzorom je tu sv. František Saleský, majster kresťanskej láskavosti, ktorého si Don Bosco veľmi vážil a podľa neho dal meno aj svojej reholi – saleziáni. Poznáme jeho známu zásadu: „Na lyžičku medu sa chytí viac múch než na sud octu.“ Prejaví sa to ako empatické vnímanie druhých, láskavé spôsoby, dobrota, trpezlivosť. Láskavosť nie je len model správania sa vychovávateľa, ale je to zároveň aj ideál, ku ktorému sa má priblížiť aj srdce a životný štýl vychovávaného dieťaťa.

Možno si myslíme, že takýmto spôsobom sa dalo vychovávať len v oratóriách sv. Jána Bosca. Nemýľme sa. Toto je aj v dnešnej dobe osvedčený spôsob, ako vychovávať srdcia rodičov, vychovávateľov, učiteľov, kňazov – aby sa takto približovali mladému človekovi dneška a pomáhali ozdravovať jeho srdce, že by sa aj dnešní mladí stávali takýmito zrelými, úprimne veriacimi a šťastnými osobnosťami.

♠

Vypočujme si príbeh jednej učiteľky, ktorá použila tento spôsob pri výchove mladého Tomáša.

V novom školskom roku som prevzala triedu piatakov. Keď som si prečítala záznamy o deťoch, zaujal ma príbeh Tomáša. Chlapec sedával v prvej lavici. Obyčajne sa nehrával s ostatnými a správal sa dosť hrubo. Avšak zo záznamov vyplynulo, že v prvom ročníku bol Tomáš šikovný, veselý chlapec s dobrým správaním. V druhom ročníku bol ešte v triede obľúbený, ale začali sa na ňom odrážať problémy v rodine. Matka ochorela a zomrela. Chlapec znášal matkinu smrť veľmi ťažko. Pribudol ešte nezáujem zo strany otca. Vo štvrtom ročníku sa Tomáš utiahol a prestal sa zaujímať o školu. Zostal sám.

Čas ubiehal, prišli Vianoce. Deti mi darovali k Vianociam zabalené darčeky. Len Tomášov bol neupravený. Deti sa začali smiať, keď som z neho vytiahla náramok, na ktorom chýbalo niekoľko ozdobných kamienkov a do polovice minutú voňavku. Napriek smiechu detí som sa radostne poďakovala a aby som si Tomáša získala, hneď som otvorila voňavku a vyskúšala som ju. Na konci vyučovania mi Tomáš povedal: „Pani, učiteľka, dnes ste voňali ako moja mama…“ Deti odišli. A ja som sa rozplakala. Od toho okamihu som prestala „vyučovať“ a začala som deti „vychovávať“. Tomášovi som venovala veľkú pozornosť a stále som ho povzbudzovala. Čoskoro sa stal jedným z najšikovnejších žiakov.

Zo základnej školy šiel na strednú. Po roku som dostala list: „Pani učiteľka, nemôžem na vás zabudnúť. Vy ste boli najlepšou učiteľkou, akú som mal.“

Strednú školu ukončil ako tretí najlepší žiak. Opäť prišiel list: „Pani učiteľka, ste stále najlepšia učiteľka, akú som kedy mal.“

Keď ukončil vysokoškolské štúdium, v jeho liste stálo: „Ste najlepšia učiteľka, akú poznám. MUDr. Tomáš…“

A potom prišiel ešte jeden list. Tomáš si našiel dievča a chcel sa oženiť. Otec mu zomrel ešte pred pár rokmi, a tak sa ma v liste pýtal, či by som pri sobáši nechcela sedieť na mieste jeho matky. Súhlasila som. Keď som mu po sobáši dávala „rodičovské“ požehnanie, na ruke som mala náramok s niekoľkými chýbajúcimi kamienkami a voňala som tak, ako Tomášova mama na posledné Vianoce.

Keď sme sa objali, Tomáš mi pošepkal: „Ďakujem vám, že ste mi verili. Ďakujem vám, že ste si ma vážili. Ďakujem vám, že ste mi ukázali, ako sa môžem zmeniť.“ Ja som mu so slzami v očiach odpovedala: „Za to isté ďakujem aj ja tebe. Nevedela som vychovávať, kým som nestretla teba.“

♠

Bratia a sestry, dá sa teda niečo robiť s chorým srdcom mladého človeka?

Určite sa dá, ak sa o to budeme snažiť. Možno sa nám nemusí všetko hneď podariť. Ale Ježišovo srdce je plné nádeje – a tak sa nebojme! Len si treba vytvoriť spoločenstvo rovnako uvažujúcich a veriacich ľudí a pod vedením kňaza hľadať rôzne spôsoby, ako nájsť mladého človeka, zobrať si ho na plecia a privádzať ho k Bohu a do Cirkvi. Hovorí sa – nikdy nie je neskoro; ale ani odkladať hľadanie stratenej ovce  nie je dobré… Skúsme sa už dnes rozhodnúť a porozmýšľajme, ako konkrétne budeme pomáhať našim deťom, žiakom, vnukom, aby sa ich srdce podobalo tomu Ježišovmu…

Amen.

[1] A keď sa tvoj syn v budúcnosti opýta a povie: »Akéže sú to zákony, nariadenia a ustanovenia, ktoré vám prikázal Pán, náš Boh?«, ty mu odpovieš: »Boli sme otrokmi u faraóna v Egypte a Pán nás vyviedol z Egypta silnou rukou, a robil veľké a hrozné znamenia a zázraky v Egypte proti faraónovi a proti celému jeho domu pred našimi očami. Nás však vyviedol odtiaľ, aby nás priviedol a dal nám do vlastníctva krajinu, ktorú odprisahal našim otcom. V tom čase nám Pán prikázal plniť všetky tieto zákony, báť sa Pána, svojho Boha, aby sa nám vždy dobre vodilo a darilo, ako je to dnes. A to bude našou spravodlivosťou, keď náležite zachováme všetky tieto príkazy pred Pánom, naším Bohom, tak, ako nám prikázal.« (Dt 6, 20-25)