Homília na slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme 20.11. 2022
Nedeľa 20.11.2022
Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 35-43)
Milí bratia a sestry,
pri slávení nedele Krista Kráľa počúvame text z predposlednej kapitoly Lukášovho evanjelia a môžeme pri tom prežívať akési vnútorné rozčarovanie. Najmä ak si spomenieme na 1. kapitolu tohto evanjelia, kde archanjel Gabriel hovorí Panne Márii: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1,31-33).
A napriek týmto krásnym slovám dnes, paradoxne, na konci Lukášovho evanjelia vidíme Ježiša na kríži; je potupený a všetci sa mu vysmievajú ako neúspešnému kráľovi… Možno si kladieme otázku: nemohol Boh Otec zasiahnuť, ukončiť Ježišovo potupovanie a potvrdiť jeho kráľovskú moc? Nemohol Ježiš naozaj zostúpiť z kríža ako skutočný mocný kráľ vesmíru a potrestať svojich nepriateľov?
Odpoveď už poznáme: Nie, Boh Otec toto nechcel urobiť. Ježiš sa nemal zjaviť svetu ako mocný Mesiáš, ale ako láskavý Spasiteľ, ktorý sa za nás obetoval, trpel a z lásky k nám zomrel potupnou smrťou na kríži.
Takto chcel vykúpiť svet… Chcel ukázať svoju „lásku až do krajnosti“. A chcel naznačiť aj duchovnú cestu pre celé kresťanstvo: svet sa nemá meniť mocou, ale láskou…
♠
Keď čítame text dnešného evanjelia, môžeme zbadať, že sa nápadne podobá textu o Ježišovom pokúšaní na púšti (Lk 4), kde ho diabol trikrát pokúšal: najprv žiadal, aby Ježiš premenil kamene na chleby; potom aby sa vrhol z chrámovej veže a napokon aby sa poklonil diablovej moci. Ježiš ho rázne odmietol a evanjelista o tom píše: „Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.“ (Lk 4, 13). „Na čas“… aby sa vrátil k nemu na Golgote.
Vrch Golgota, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný aj s dvoma zločincami, sa nachádzal za mestskými hradbami Jeruzalema pri hlavnej ceste, ktorou sa prichádzalo do Jeruzalema alebo sa z neho vychádzalo. Bola to rušná cesta a veľa pocestných mohlo sledovať popravu. V tom čase to bolo pre mnohých zaujímavé divadlo.
A v tejto scenérii nám evanjelista Lukáš približuje tri skupiny posmievačov, ktorí sú vlastne akousi ozvenou tých troch diablových pokúšaní na púšti. Najprv to boli členovia veľrady a iní poprední muži židovskej elity; potom vojaci a nakoniec jeden zo zločincov. Vidíme tu akoby celé spektrum ľudskej spoločnosti: vplyvných a bohatých, ktorí vládli peniazmi, konexiami a intrigami; ďalej vojensky mocných, ktorí vládli zbraňami; a napokon skrachované existencie, ktoré sa pokúšali uchmatnúť niečo zo života násilným zločinom. Všetci sa Ježišovi vysmievali a žiadali ho, aby zostúpil z kríža…
A ako na to reagoval Ježiš? Nie mocou – ale láskou. Láskou až do krajnosti (porov. Jn 13,1). Preto sa z kríža modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia…“
A je veľmi zaujímavá reakcia druhého lotra na kríži, ktorý ako jediný bránil Ježiša aj pred vplyvnými, aj pred mocnými aj pred skazenými ľuďmi. Na prvom mieste tým, že Ježiša oslovil menom – čím vyjadril svoju vieru v jeho poslanie. Meno Ježiš, Jehošua, totiž znamená „Boh je moja spása“, „Spasiteľ.“
Po druhé: tento muž si prizná vinu a zahriakne druhého lotra; teda robí pokánie.
A po tretie: v najťažšej chvíli Ježišovho pozemského života, kedy už nikto neveril v Ježišovu moc, kajúci lotor mu ju prizná a uverí v neho ako Spasiteľa. „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“… Všetci sa Ježišovi vysmiali, nikto mu neveril, iba Ježišova Matka pod krížom, Ján a zopár žien – a ešte tento kajúci lotor…
♠
A teraz si posuňme hodinky o dvetisíc rokov dopredu – a nachádzame sa v súčasnosti. Aj v súčasnosti sú mnohí kresťania, alebo kresťanské rodiny, alebo Cirkev ako celok odsudzovaní, posmievaní, pokúšaní. Za dvetisíc rokov toho bolo naozaj veľa.
Objavuje sa to aj v súčasnosti – napr. u detí v školách. V blízkom meste mi jedna katechétka hovorí: „Deti sa presúvali po chodbe na hodinu náboženstva a starší chlapec z vyššieho ročníka sa na nich oboril: Vy tmári a svätuškári, ešte stále veríte v Boha? Ja už chodím na etiku“. Ako to mohlo padnúť týmto deťom?
Alebo keď sa v zamestnaní niekto vyjadrí k nejakému morálnemu problému (napr. o rodine, o výchove detí), nie raz sa mu za to dostane výsmechu a pohŕdania.
Alebo mladí manželia môžu niekedy počuť aj z vlastnej rodiny na adresu nového dieťatka takéto reči: „Máte rozum? Dnes? V takejto dobe ďalšie dieťa?“
Áno, môžeme byť takto a podobne odsudzovaní. Ale nebojme sa. Vydržme vo viere, v odpúšťaní a v láske až do krajnosti. Boh nás požehná, veď on požehnáva opravdivou mocou a najmä láskou.
Uzavrime túto úvahu spomienkou na sv. Jána Pavla II. Často nám opakoval: „Kresťania, nehanbite sa za evanjelium, aj keď vás to bude stáť nejaký posmech. Odmena vás neminie – ani tu, ani vo večnosti. Ale musíme k tomu prijať nejaký druh kríža… Ak by sme chceli milovať Boha či blížneho bez kríža, tak to sa nepodarí…“
Iste sme už počuli známy výrok sv. Jána Pavla II.: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš .“
Bratia a sestry, z dejín Cirkvi poznáme povzbudivé príbehy mnohých veľkých mužov a žien, ktorí za vieru v Ježiša Krista položili aj život. Prosme ich, aby sme aj my podľa ich vzoru boli opravdiví hrdinovia a martýri (t.j. svedkovia) pevnej viery v Ježiša Krista, Kráľa vesmíru.
♠
V Španielsku zúrila občianska vojna. Revolucionári vypaľovali dediny, zneucťovali a rúcali kostoly, zabíjali svojich protivníkov. Veľkú nenávisť prejavovali najmä proti kňazom, rehoľníkom a aktívnym veriacim. Keď po jednom ťažkom boji prechádzali cez akúsi dedinu oddiely generála Franca, pri stene domu našli ťažko zraneného revolucionára.
„Kňaza!“ zašepkal vysilený mladík. „Doveďte mi ihneď kňaza!“
Jeden z nepriateľských vojakov sa zľutoval nad týmto zomierajúcim nešťastníkom a šiel vyhľadať kňaza. O chvíľu sa už revolucionár mohol vyspovedať. Najprv sa však spýtal:
„Vy ste farárom v tejto dedine?“
„Áno, syn môj.“
„Bože môj“, zašepkal ranený zdesene.
Dlho trvalo, kým kňaz odišiel od umierajúceho. Keď sa vrátil k vojakom, vlasy mal mokré od potu a tvár bledú ako stena. Potom ťažko povedal: „Odneste toho chlapca do domu, aby nezomieral na ulici.“
Vojaci poslúchli. Keď sa priblížili k umierajúcemu, on vysilene šepkal:
„Odpustil mi! Dal mi rozhrešenie!“
„Čo sa čuduješ, veď je to kňaz, je to jeho robota“, zahundral jeden z frankovcov.
„Ale vy neviete, čo som urobil“, stonal chlapec. „Sám som zabil dvadsaťtri kňazov, mučil som ich… V každej dedine som najprv vrazil na faru. Aj tu… A keď som v dome nenašiel tohto kňaza, zabil som jeho otca a dvoch bratov… Rozumiete? Kňazovi, ktorý ma spovedal, som zabil otca a dvoch bratov! A on mi predsa odpustil…“
Bratia a sestry, a takáto je aj Ježišova láska k nám…do krajnosti…
Uvažujme o nej.
Ako konkrétne môžem milovať svojich blížnych do krajnosti aj ja?
Amen.