Homília na 1. adventnú nedeľu 27. 11. 2022

Nedeľa 27.11. 2022

Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá. Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.   (Mt 24, 37-44)

Milí bratia a sestry,

veľa sa dnes hovorí o apokalyptickej budúcnosti, o atómovej hrozbe, o ekologických katastrofách, o možnom zničení sveta a ľudstva… a nejeden človek má z toho strach…. A k čomu vedú takéto správy súčasných ľudí?

K náprave vlastného života? K  príprave na večnosť? – Možno v ojedinelých prípadoch.

No skôr sa mi zdá, že vo všeobecnosti to vedie k hedonistickému užívaniu si života  v duchu starorímskeho hesla „Carpe diem“ – teda „Užívaj deň“; veď žijeme len raz…

V tejto súvislosti je zaujímavé všímať si, aké televízne programy majú vysokú sledovanosť. Sú to rozličné reality show; relácie o tzv. celebritách; veľkolepé hudobné alebo tanečné súťaže… A zdá sa, že nikdy nebolo toľko relácií o varení a pečení, ako v posledných rokoch. Toto všetko veľmi zaujíma dnešného človeka, hoci len niekoľko sto kilometrov od nás vybuchujú bomby a lietajú ničiace rakety… Akoby sme si hovorili: Užívajme si bezstarostné chvíle, kým sa dá…

Bratia a sestry, začína sa advent. O mesiac už bude prakticky po Vianociach. Teda čas je krátky. Pýtajme sa: čo máme urobiť hneď od začiatku tohto adventného obdobia, aby sme ho nepremárnili? Ako môžeme my kresťania osloviť ľudí okolo nás a pomôcť sebe aj im, aby sme zmysluplne (teda nielen hedonisticky) prežívali advent a Vianoce?

♠

Počúvali sme dnes 24. kapitolu z Evanjelia sv. Matúša. Ježiš nám tu veľmi jasne radí: „Bedlite a buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte…“

Túto výzvu Ježiš dopĺňa spomienkou na biblickú postavu Noema, jeho rodinu a na potopu. Noe dostal jasný Boží príkaz: Stavať koráb na suchu, hoci široko-ďaleko nebolo vody. Mal ju stavať preto, lebo raz príde potopa. A tak sa Noemova rodina pustila do stavby. Nebolo to jednoduché – zohnať cyprusové drevo a ostatný materiál; namáhavo budovať obrovskú loď, hoci s tým nemali žiadnu skúsenosť. Možno Noe hľadal a oslovoval aj skúsených remeselníkov, aby mu pomohli. Nevieme, koľkí boli vôbec ochotní pomôcť pri tomto bláznivom projekte – stavať koráb na suchu a očakávať akúsi potopu! Veď Ježiš charakterizuje vtedajšiu dobu tak, že vtedajší ľudia žili to rímske „carpe diem“. Užívali si rozkoše pozemského života a vysmievali sa z Boha aj z jeho služobníka Noema. Hoci ich Noe vyzýval, aby sa dali na pokánie, aby bedlili, lebo raz príde potopa – oni si žili bezstarostne, jedli, pili, ženili sa a vydávali. V ničom sa nepripravovali – a keď Boh poslal potopu, tá ich zmietla.

Prečo sa zachránil práve Noe a jeho rodina?

Lebo počúvali Slovo Boha a stavali koráb; teda aj počúvali, aj konali podľa toho, čo im Boh povedal; možno týždne, mesiace ba aj roky. A potom všetci vošli do korába: Noe a jeho manželka, synovia a nevesty a z každého zvieracieho druhu po páre. A všetci sa zachránili.

Milí bratia a sestry, Ježiš nám dnes predkladá symbolický obraz aj súčasných časov, ktoré žijeme. Je to pre nás veľká výzva. V súčasnej dobe majú kresťania žiť tak, ako Noe vo svojej dobe. Majú stavať koráb svojej rodiny a svojho spoločenstva Cirkvi, lebo nevieme, kedy príde tá potopa, avizovaná cez rôzne upozornenia Božieho slova, cez napomínanie Cirkvi, cez zjavenia Panny Márie a svätých…

Vieme, ako to dnes vyzerá – ako za Noemových čias. Väčšina ľudí nemá zmysel pre Božie veci. Keď sa nejaký kresťan alebo kresťanské spoločenstvo snaží o stavbu korába svojej rodiny, koľkí sa im smejú. Napr. aj takto:

„Ty ešte veríš? Ešte chodíš do kostola? Ešte vychovávaš svoje deti nábožensky? Veď dnes je ťažká doba a deti treba pripraviť skôr na tvrdý biznis, než na svätuškársky život…“

Alebo:

„Ty sa doma staráš o starých chorých rodičov? Veď dnes je toľko zariadení, prečo ich tam nedáš? Nebudeš mať zbytočné starosti…“

„A ty sa vraj zapájaš do nejakej charity? Ešte máš chuť pomáhať iným? Nemáš dosť svojich problémov a vlastnej práce? Aj tak ťa nikto neocení a tí chudáci ťa vyžmýkajú do posledného haliera…“

Alebo:

„Prečo sa aktivizuješ v Cirkvi? Načo sa zapájaš do liturgie v kostole, načo robíš kostolníka, organistu, lektora, miništranta… Prečo takto strácaš čas? Nemohol by si ho radšej venovať sebe a svojej rodine?“

Bratia a sestry, akú odpoveď dáme týmto súčasným Noemovým odporcom?

Možno aj takúto: „Lebo mám rád Pána Boha; preto počúvam jeho Slovo. Lebo mám rád aj Cirkev, a preto rešpektujem jej usmernenia. Veď viem, že Boh a jeho Cirkev nám chce len dobre. A mám rád aj svoju rodinu. Chcem, aby sme boli šťastní, aby sme mali dobre vychované deti a aby sme sa vyhli terajšej aj budúcej potope. Preto to všetko robím… A vieš, teraz je adventný čas. Pripravujeme sa na narodenie Ježiša Krista, nie na prázdne hodovanie a na darčeky. Ja chcem tradičné Vianoce plné svetla viery, plné Božieho dotyku, plné radosti z Ježišovho príchodu a plné vzájomného ľudského porozumenia a lásky.“

♠

Blížili sa Vianoce. Boli sme mladí manželia s dvoma deťmi a už niekoľko mesiacov sme prežívali hlbokú krízu. Zdalo sa, že naše manželstvo je v troskách. Považovali sme sa síce za veriacich, ale živá viera nebola v našich srdciach dominantnou hodnotou. Ja som mal svoju hrdosť, manželka mala svoju hrdosť – a ani jeden z nás nechcel ustúpiť a odpustiť ako prvý. Od začiatku adventu som sa síce modlil, aby nám Pán Ježiš nejako pomohol, ale sám som tomu veľmi neveril.

Kvôli deťom sme sa snažili krízu ututlať. Nechceli sme im pokaziť Vianoce. Pred Štedrým dňom sme ako každý rok spolu s deťmi stavali betlehem. Zrazu manželka vzala do ruky Jezuliatko a pozrela sa na mňa… Na ten pohľad nikdy nezabudnem – bola v ňom ľútosť, žiaľ, ale i nádej. „Pozri sa,“ zašepkala. „Čo?“ spýtal som sa zmätený. Nesmelo pokračovala: „Dnes sa narodí Ježiško. Čo keby sa narodil aj v našich srdciach? Čo keby sme sa aj my dvaja znovu narodili jeden pre druhého – ja pre teba a ty pre mňa?“ Užasol som. Aké jednoduché a pravdivé! Naše hlavy boli blízko pri sebe. Sklonil som sa k manželke a pobozkal som ju. Deti si všimli náš bozk a radostne nás začali aj ony objímať a bozkávať. Obaja sme so slzami v očiach uložili Jezuliatko do jasličiek.

To bola chvíľa, ktorá rozhodla o ďalšom osude nášho manželstva. S vďačnosťou si na ňu spomíname vždy, keď staviame betlehem; teraz už s našimi vnúčatami. Presvedčili sme sa, že advent je požehnaný čas, v ktorom nás Pán Ježiš rád vyslyší, najmä ak ide o záchranu rodiny…

♠

      Milí bratia a sestry, v tomto adventnom čase stavajme pevný koráb svojej osobnej viery; teda prehlbujme svoj vzťah s Bohom. Stavajme aj bezpečný koráb svojej rodiny; teda budujme svoju rodinu na skutočných kresťanských princípoch. A stavajme aj  bratské spoločenstvo svojej Cirkvi.

Skúsme si dať do tohto adventu spoločné rodinné predsavzatie – v niečom sa zmeniť.

Napr. že v našej rodine sa budeme snažiť o láskavý prístup jedného k druhému. Čo to znamená rozmenené na drobné?

• Mať dobrotu srdca voči manželovi, manželke, deťom… Usmiať sa na nich, aj keď budem unavený… Ochotne spĺňať potreby členov našej rodiny, a nešomrať pritom… Neodvrkovať partnerovi a nekritizovať ho stále … Vedieť sa poďakovať a oceniť, keď mi druhí poslúžia…
• Alebo: Možno sme si nikdy sami nečítali Sväté písmo. Začnime s tým práve v tomto advente! Iste máme doma Bibliu, alebo ak nie – kúpme si ju a či požičajme. Na začiatok by bolo vhodné začať s „Evanjeliom podľa Lukáša“ alebo „Evanjeliom podľa Matúša.“ Prvé kapitoly týchto evanjelií opisujú narodenie Pána Ježiša.
• Alebo: Nezamieňajme si advent a Vianoce so zháňaním darčekov. Radšej buďme darom jeden pre druhého… Ako? Prejavujme nežnú starostlivosť o členov svojej rodiny. Svätý Otec František veľakrát povzbudzuje súčasného tvrdého človeka, aby sa učil nežnosti od samotného Boha, ktorý sa stal malým dieťaťom… Všímajme si, či je niekto smutný a snažme sa ho potešiť a pomôcť mu … Zabúdajme trochu na seba a zamerajme sa viacej na iných…
• Alebo: Povedzme si v tomto advente, že okrem nedele prídeme na sv. omšu aspoň raz v týždni, napr. v piatok… Alebo že naše malé deti budeme viesť k radostnej poslušnosti…
• Alebo: využime večerný čas na to, aby sme sa ako rodina stretli pri adventom venci, najmä s dospievajúcimi deťmi. Pomodlime sa spolu Anjel Pána či desiatok ruženca a porozprávajme si zážitky z prežitého dňa…

Bratia a sestry,

tých možností na dobrú prípravu na Ježišov príchod je veľa. Porozmýšľajme o tom…
A urobme niečo preto, aby tento milostivý čas adventu bol pre nás štartom k čomusi novému a krásnemu v mojej duši, v našej rodine a v našom farskom spoločenstve….

Amen.