Homília na 20. nedeľu v cezročnom období 18.08.2024

Homília na 20. nedeľu v cezročnom období 18.08.2024

(Jn 6 51-58)

Milí bratia a sestry,

možno ste počuli nasledujúci príbeh zo života sv. Vincenta de Paul, zakladateľa rehole vincentínov, ktorý celý život slúžil chudobným, chorým, opusteným ľuďom, sirotám a väzňom. Tento veľký muž kresťanskej charity sa na konci svojho života trápil, či sa vôbec dostane do neba. V rozhovore s jednou nábožnou grófkou v Paríži to vyjadril takto: „Toľko ľudského utrpenia je na svete – a čo som urobil, aby som ho zmiernil?! Čo mi povie Boh pri poslednom súde?!“  Prekvapená grófka mu odpovedala: „Ale Otec Vincent, veď vy ste toho toľko spravili pre trpiacich! Čo ste ešte mohli urobiť?“ A Vincent po chvíli ticha odpovedal: „Urodzená pani, mal som urobiť o kúsok viacej…“

Prešlo 400 rokov od tejto udalosti a myslím, že nejeden dnešný človek by sa nad takýmto uvažovaním sv. Vincenta len nechápavo pousmial. Prečo?

Lebo žijeme v dobe duchovnej priemernosti. Paradoxom je, že na jednej strane ideme v technike míľovými krokmi dopredu. Všetko sa digitalizuje, umelá inteligencia nahrádza človeka v mnohých oblastiach a nám ostáva viacej času na náš osobný rozvoj, pohodlie, cestovanie, záľuby… Na jednej strane ovládame a vo veľkom využívame najnovšie technológie – ale na strane druhej upadá náš život s Bohom, naše vzťahy v rodine, naša láska k Ježišovi Kristovi. Obávam sa, že náš duchovný život je len priemerný…

Aj vy to tak vidíte, bratia a sestry?

Zamyslime sa dnes nad týmto fenoménom duchovnej priemernosti.

Evanjelista Ján nám v dnešnom evanjeliu predstavuje Ježiša, ako sa rozpráva so Židmi. Biblisti to nazývajú eucharistickou rečou. Ježiš hovorí o sebe ako o Božom Synovi, ktorý zostúpil od Otca z neba. Potom však rozvádza veľmi náročné a pre Židov určite nepochopiteľné myšlienky: že prijať Ježiša znamená uveriť v neho ako pokrm. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život…“ To museli byť pre nich veľmi čudné slová, ak ich chápali doslovne! Židia ešte nevedeli to, čo už vieme my: že živý Kristus zostáva s nami pod spôsobom chleba a vína. Preto na pochopenie Ježišovej zvláštnej reči potrebovali nový, duchovný pohľad – teda potrebovali vieru a dôveru v Ježiša. A napriek Božím skutkom, ktoré Ježiš už dovtedy pre nich urobil, mnohí si nedokázali otvoriť srdcia pre vieru…

A my?

Ježišovu eucharistickú reč počúvali židovské náboženské autority, počúvali ho zástupy, jeho apoštoli a aj širšia skupina jeho 72 učeníkov. Ani im nebolo ľahké prijať túto reč. Pravdepodobne si dovtedy mysleli, že Ježiš je medzi nimi ako múdry učiteľ a láskavý priateľ, ktorý robí úžasné zázraky, ktorého všetci obdivujú pre jeho moc, ktorý je milý, a preto ho všetci majú radi. Takýto obraz „kamarátskeho Ježiša,“ ktorý na ľudí nekladie nároky, je veľmi rozšírený aj v súčasnosti v mnohých kresťanských kruhoch.

Vráťme sa však k dnešnému úryvku. Pri eucharistickej reči odrazu Židia začali chápať, že Ježiš od nich žiada viac… Žiada, aby vystúpili z priemernosti akéhosi nenáročného kamarátskeho vzťahu… Žiada, aby ho prijali novým spôsobom: aby ho prijali vo viere. A tak nazvali Ježišovu reč tvrdou…

A aj v súčasnosti je pre mnohých tvrdá. V čom konkrétne? Priblížme si to:

  1. Najprv v tom, že Ježiš žiada, aby sme uverili jeho slovu a prijali chlieb, ktorý kňaz ukazuje pri premenení, ako Krista samého. Isté je, že toto protirečí našim zmyslom a našej skúsenosti, o ktorú sa v živote bežne opierame. V živote to funguje tak, že niečomu porozumiem, a preto to prijímam. Lenže Ježišove slová o Eucharistii nedokážeme prijať rozumom, ale iba vierou… Veríme nie preto, že rozumieme, ale preto, že dôverujeme  Ježišovi. Veď on je Boží Syn, on je Pravda, a preto nemôže klamať!  Ba ešte viac: On je Láska, má nás rád, a práve preto nám nemôže klamať!
  1. Potom je tu ďalšia Ježišova požiadavka: jeho telo a krv môžeme prijať len s čistým srdcom, čo predpokladá robiť úprimné pokánie a zrieknuť sa hriechu – a to je ďalšia ťažkosť… Veď dnešný človek má rád hriešny život bez noriem, bez príkazov, bez zákazov. Drží sa hesla „Všetko je dovolené“. A preto koná tak, ako mu je to príjemné a výhodné pre neho.

V jednom čísle českého časopisu Immaculata sa opisuje životný príbeh známej americkej herečky z tzv. „ filmov pre dospelých.“ Sama o sebe hovorí: „Ako 8-ročná som bola pokrstená. Ale už v 15 rokoch som sa dala na tento biznis a po dlhých rokoch, ktoré som prežila v hriechu, mi Ježiš ukázal, aký zvrátený je môj život. Roky som žila bez limitov, bez zábran, ale nebola som šťastná, lebo ani voľný život, ani peniaze, ani sláva nikoho neurobia šťastným. Boh ma veľmi dlho hľadal a ja som mu nakoniec odpovedala. Na túto Veľkú noc som po rokoch prijala sviatosť pokánia a Kristovo telo a krv. Vtedy som Ježišovi povedala: Verím ti, Pane. Daj mi silu robiť pokánie a žiť v tvojej láske…“

  1. Bratia a sestry, Ježiš napokon dvíha latku priemernosti aj tým, že každého, kto ho prijme v Eucharistii, posiela do služby. Posiela ho žiť a konať tak, ako by konal on sám . Inými slovami: my, ktorí prijímame Ježišovo telo a krv, máme byť predĺženou Kristovou rukou, máme byť druhým Kristom všade tam, kde sa nachádzame. Napríklad:
  • Keď sa budeme snažiť o šťastné manželstvo, určite to bude náročné. Veď dávať lásku jeden druhému každý deň (rok, 10, 20 či 50 rokov) – to si vyžaduje veľkú obetu, prispôsobovanie sa, zriekanie sa seba, odpúšťanie, ale výsledok stojí to za to! Dobré kresťanské manželstvo nie je dielom priemerných kresťanov.
  • Alebo ak chceme dobre vychovávať deti, nie je to dnes ľahké. Veď dnes „letí“ tzv. slobodná výchova bez noriem a limitov. Ale Ježiš nás aj tu volá, aby sme zanechali priemernosť. On nám dáva silu z Eucharistie, aby sme deti vychovávali s láskou – a zároveň múdro, t.j. náročne aj s potrebnými limitmi….
  • A možno si myslíme, že chodiť do kostola v nedeľu a na sviatky; príp. ísť na spoveď párkrát za rok – že to pre naše kresťanstvo stačí. Ale Ježiš nás pozýva k náročnejšiemu duchovnému životu! Neuspokojme sa s takouto priemernosťou, ale stále sa prehlbujme v poznávaní a žití Božieho slova… Stále sa „dovzdelávajme“ cez duchovné služby, ktoré nám ponúka Cirkev: dobrú literatúru, duchovné obnovy, exercície, život v spoločenstve… Takto môžem rásť vo viere a byť šťastný, že Ježiša stále lepšie poznám, že On ma miluje a ja milujem jeho…

Milí bratia a sestry, dnešný úryvok z Jánovho evanjelia má pokračovanie. O niekoľko veršov ďalej sa dočítame, že po tejto eucharistickej reči mnohí učeníci Ježiša opustili, a radšej si zvolili život v priemernosti, než život viery.

Nič nové pod slnkom…

Ale sv. Vincent de Paul nám dáva návod, ako premáhať duchovnú priemernosť: „Skúsme urobiť o kúsok viacej“ … a budeme vidieť, akú hlbokú radosť objavíme vo svojom živote. Porozmýšľajme nad tým…

Amen.

 

Zdielať tento príspevok