Homília na 21. nedeľu v cezročnom období 27.08. 2023
(Mt 16, 13-20)
Milí bratia a sestry!
Možno si niektorí z vás pamätáte na prvú návštevu sv. Jána Pavla II. v Československu v apríli 1990. Pri tejto príležitosti sa ľuďom rozdávali obrázky s krásnou fotkou usmiateho a žehnajúceho Svätého Otca. Na druhej strane obrázka bol text, napísaný jeho vlastným rukopisom: „Základ Cirkvi je na skale. Dôverujte jej!“
Po 33 rokoch si kladieme otázku: Čo tým chcel pápež vyjadriť? Aké prorocké posolstvo nám chcel zanechať?
Je isté, že Ján Pavol II. mal prorockého ducha a určite sa zamýšľal nad dobou, ktorá príde o 30 – 50 – 100 rokov… Tušil, koľko vonkajších útokov na Cirkev sa rozšíri po celom svete. A my to už dnes vidíme na vlastné oči: štatistiky hovoria, že kresťania sú najprenasledovanejšou skupinou ľudí na svete. A možno ešte väčšmi nás trápia vnútorné útoky, ktoré bolia o to viac, že pochádzajú od vlastných…
A takejto Cirkvi máme v 21. stor. dôverovať? Cirkvi, ktorá maskuje problémy, škandály, ťažkosti? Cirkev, ktorá je zaznávaná a mnohí ju neprijímajú, ba priam nenávidia? Zo západného sveta počúvame takéto reči: „Christus ja, aber Kirche nein.“ Alebo: „Tento pápež František by už mohol odísť do dôchodku, už je starý…“ Alebo: „Prečo sa nám Cirkev mieša do morálnych manželských otázok?… Nech sa radšej venuje charitatívnej činnosti…“ Atď…
Dnes počúvame Božie slovo z Matúšovho evanjelia o Ježišovom pobyte s učeníkmi na severe Galiley v Cézarei Filipovej. Zdá sa, akoby nám toto Božie slovo chcelo pripomenúť, že Cirkev je aj po dvetisíc rokoch stále mladá nevesta Kristova a napriek všetkým útokom aj vlastným zlyhaniam je pre všetkých nás veľmi potrebná. K tomuto záveru nás privedú dve otázky a dve odpovede z dnešného evanjelia.
Prvá otázka: Kto je Ježiš Kristus? A druhá: Kto je Peter?
Najprv Peter vyznáva Ježišovo božstvo. A krátko na to sám Ježiš Kristus vyhlasuje, kým sa stane Peter v rodiacej sa Cirkvi. Ohlasuje Petrov primát a jeho poslanie byť Skalou, na ktorej vybuduje nový Boží ľud – Cirkev.
Zamyslime sa nad týmito dvoma otázkami a odpoveďami, lebo sú dôležitým fundamentom (základom) nášho postoja k Cirkvi v dnešnej rozporuplnej dobe.
Ježiš berie svojich Dvanástich z rušnej Galiley na sever a prichádza do okolia Cézarey Filipovej. Je to pokojné prostredie plné zelene a vody, kde ich nikto nerušil a kde si mohli prebrať vážne otázky, na ktorých má v budúcnosti stáť ich spoločenstvo. Preto Ježiš položí Dvanástim zásadnú otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ a vzápätí: „Za koho ma pokladáte vy?“
Ježiš nechcel zjaviť učeníkom tajomstvo svojej osoby naraz, veď by ho ani nepochopili. V dnešnom úryvku z evanjelia sa nachádzame už v druhom roku Ježišovho verejného účinkovania. Apoštoli už počuli viaceré Majstrove programové reči a videli mnohé jeho zázraky. Takto im Ježiš postupne odhaľoval sám seba. Najprv bol pre nich len učiteľom. Potom divotvorcom a neskoršie už Mesiášom – Vykupiteľom; avšak zatiaľ ho chápali len ako osloboditeľa od rímskej nadvlády.
Dnes, v Cézarei Filipovej, prichádza chvíľa, keď im mal Ježiš odkryť svoje najväčšie tajomstvo – svoj božský pôvod a vzťah k nebeskému Otcovi.
Na Ježišovu otázku učeníci odpovedali, že ľudia ho pokladajú buď za Jána Krstiteľa; alebo za Jeremiáša, Eliáša či iného proroka, čo boli významné postavy Starého zákona. Ako sme však počuli, Ježiš prešiel tieto odpovede mlčaním, lebo ani jedno z týchto mien nevyjadrovalo jeho tajomstvo.
Napokon im položil osobnú otázku: „A za koho ma pokladáte vy?“ Vtedy odpovie iba Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu zagratuloval k tejto odpovedi. Zároveň naznačil, že nešlo o Petrovu šikovnosť alebo múdrosť. Bolo to vnuknutie od nebeského Otca… A potom Petrovi predpovedal, že takto to bude aj v budúcnosti. On, Peter, bude hlavným zdrojom spoľahlivých informácií o Kristovi ako Božom Synovi.
Milí bratia a sestry, niet dňa, kedy by sa nevyžadovala aj odo mňa odpoveď na otázku „Kto je pre mňa Kristus?“ Možno slovom, možno skutkom, možno gestom alebo malou službou bratovi a sestre… Každý deň máme nejakým spôsobom zvestovať iným ľuďom tajomstvo Ježišovej osobnosti.
A teraz ruku na srdce: Vieme v našej rodine hovoriť o Ježišovi? Vieme ho obrániť pred útokmi súčasného sveta? Vieme sa správať k ľuďom tak, ako by to asi robil Ježiš? A dokázali by sme povedať v našich životných situáciách (buď šťastných alebo ťažkých) – to, čo vyslovil sv. Ján Zlatoústy na konci svojho života? On po útrapách a ťažkostiach, ktoré musel prežiť vo vyhnanstve kvôli vernosti Ježišovi, povedal: „Nech je za všetko pochválený Boh, Ježiš Kristus…“
Vráťme sa ešte do Ceázarey Filipovej: Vzápätí po Petrovom vyznaní osloví Ježiš Petra novým menom. Nazýva ho Petrom, Skalou. V Jánovom evanjeliu a v Pavlových listoch sa toto meno uvádza v aramejskej pôvodine ako „Kefas“, teda v podobe, v akej ho vyslovil Pán Ježiš. Slovo „Kefas“ sa predtým nikde neobjavuje ako meno. (V gréčtine je to Petros, v latinčine Petrus = Skala).
A Ježiš dáva Petrovi s novým menom aj nové poslanie. Opisuje ho tromi obrazmi:
- Skala naznačuje, že Peter bude pevný a istý v podávaní pravdy.
- Budova (dom, chrám, Ecclesia). Tento obraz odkazuje na spoločný dom, kde je veľa miesta pre všetkých; symbolizuje teda rodinnosť, lebo to je Cirkev.
- Kľúče predstavujú správcu, ktorý zodpovedne reprezentuje svojho Pána a koná na základe jeho poverenia. Aj v prvom čítaní z proroka Izaiáša sme počuli o Eliakimovi, ktorému boli zverené kľúče, čo znamenalo dať mu plnú moc. Kľúč na pleci však znamenal aj to, že s mandátom dôvery bude spojená aj ťarcha a zodpovednosť.
Peter teda dostal od Pána Ježiša úžasné vyznačenie! Tieto tri obrazy hovoria jedno a to isté: Sám Boh si vybral Petra za Ježišovho námestníka, a preto treba byť vždy s Petrom a nikdy nie proti nemu. A treba byť vždy aj s tými, ktorých Peter poverí, aby nás v Ježišovom mene učili a viedli a ktorí vždy stoja verní v náuke a v disciplíne na správnom mieste.
Preto jedno francúzske príslovie hovorí „Radšej sa chcem mýliť s pápežom, ako mať pravdu s profesormi na Sorbonne“. (Teda radšej chcem byť s tým, za ktorým je Ježiš, aj keď si svet myslí, že to už nie je moderné. Nechcem byť s tými, ktorí reprezentujú iba ľudské chúťky a svetské poznanie.)
Milí bratia a sestry, po tomto vysvetlení (možno trochu náročnom) by sme už aj my mali vedieť našu osobnú odpoveď na dve otázky:
Za koho pokladám Ježiša?
Verím, že je pre nás Skalou – uholným kameňom … pravý Boží Syn … náš Vykupiteľ a priateľ…
A za koho pokladám Petra?
Za toho, ktorý tú pravú Skalu zastupuje a vytvára ecclesiu, teda dom – symbol rodiny, spoločenstvo… Pekne to vystihol spisovateľ Bruno Ferrero v nasledujúcom vymyslenom príbehu:
Raz ktosi pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, ja som samotár. Mám rád svoj pokoj. Chcel by som ťa nasledovať a byť kresťanom, ale bez všetkých týchto ľudí, bez spoločenstva, len tak sám ísť za tebou…“ Ježiš sa naňho pozorne zahľadel a s láskou mu povedal:
„Počúvaj, rozpoviem ti jeden príbeh. Zopár ľudí sa raz chcelo pobaviť. Keď ich noc prikryla tmavým plášťom, postavili si hranicu dreva a zapálili ju. Sedeli vedľa seba, zohrievali sa, niečím sa pohostili, rozprávali sa, spievali a plameň im ožaroval tváre. Odrazu jeden z nich vstal, vzal si z vatry horiace poleno, poodišiel ďalej a sadol si tam sám. Poleno zo začiatku žiarilo a zohrievalo, no po chvíli prestalo horieť a pomaly zhaslo. Muža, ktorý tam sedel, pohltila tma a chladná noc. Začal rozmýšľať… Potom vstal, vzal svoje vyhasnuté poleno a priniesol ho späť na vatru. Poleno sa znovu rozhorelo a vzplanulo. Muž si sadol do kruhu k ostatným, zohrial sa a plameň mu ožaroval tvár…“
Potom Ježiš dodal: „Ten, kto ma nasleduje, je blízko ohňa spolu s mojimi priateľmi, lebo ja som prišiel nato, aby som priniesol na zem oheň lásky, rodinnosti a bratstva…“
A práve to je Cirkev – spoločenstvo, rodina…
Čo povedať na záver?
Milí bratia a sestry, vráťme sa ešte k nápisu, ktorý bol na spomínanom obrázku sv. Jána Pavla II.: „Základ Cirkvi je na Skale. Dôverujte jej.“
Nezabudnime, že Ježiš je náš Pán a Cirkev na čele s Petrom je naša rodina…