Homília na 3. pôstnu nedeľu 12.03.2023
Stretnutie Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni
(Jn 4, 5-42)
Milí bratia a sestry,
v tomto pôstnom období častejšie počúvame, že základom kresťanskej viery je duch kajúcnosti. Ale – rozumieme tomuto vyjadreniu: „duch kajúcnosti“? Je to snáď o svätej spovedi? Alebo sa to dotýka skutkov pokánia – modlitby, almužny a pôstu?
Dnešné Božie slovo o Samaritánke pri Jakubovej studni nám vysvetľuje, že vyjadrenie „duch kajúcnosti“ má širší obsah:
- Ide o kajúce srdce, ktoré si dokáže priznať svoj hriech.
- Ide o postupný rast viery v Ježiša – Mesiáša, nášho Vykupiteľa a Záchrancu.
- A napokon ide o odovzdávanie evanjeliového posolstva radosti, ako aj skutkov lásky voči blížnym.
Zamyslime sa nad tým.
Evanjelista Ján podáva príbeh ženy Samaritánky v troch obrazoch:
- V prvom obraze vidíme Ježiša prichádzajúceho k Jakubovej studni, kam vzápätí prichádza aj žena Samaritánka pre vodu. Keď žena nabrala vodu a vystúpila zo studne, Ježiš ju oslovil: „Daj sa mi napiť.“ Ženu to iste zarazilo, lebo v tom čase ani Židia, ani Samaritáni; ani muži, ani ženy neudržiavali žiadne vzťahy, ale sa vyhýbali vzájomným kontaktom. Pramenilo to zo vzájomnej nevraživosti, ktorá trvala už niekoľko storočí. Samaritáni si totiž z protestu proti Židom vybudovali vlastnú svätyňu na hore Garizim v Samárii a tam prinášali obety Bohu a klaňali sa mu. Odmietali sa klaňať a modliť k Bohu v Jeruzalemskom chráme.
Čo Ježiša možno prekvapilo, bola komunikácia zo strany Samaritánky. Žena odpovedá Ježišovi pravdivo, ba aj sama mu kladie otázky. Dokonca na citlivú otázku, kde je jej muž – Samaritánka odpovedá, že nemá muža. Bola to pravda, lebo jej predchádzajúce hriešne vzťahy neboli manželstvá uzavreté pred rabínom.
A práve z tohto postoja Ježiš vypozoroval, že žena má ducha kajúcnosti. Lebo priznať sa k hriechu, to je základný postoj viery a pokánia. A navyše – žena to neskôr priznala aj pred ostatnými obyvateľmi svojho mesta: „Povedal mi všetko, čo som v živote porobila.“ V prvom obraze tejto scény pri Jakubovej studni teda vidíme, že Samaritánka splnila prvú podmienku ducha kajúcnosti – mala pokorné srdce a dokázala si priznať hriech.
- Druhý obraz nám približuje vnútorný svet ženy. Ukazuje jej meniaci sa postoj k Ježišovi; alebo – inak povedané – dozrievajúci postoj viery v Ježiša Krista. Na začiatku ho nazve „Žid“, neskôr mu povie „prorok“ a nakoniec tento vzťah vrcholí, keď sa Ježiš pred ňou prizná, kým vlastne je. A Samaritánka v ňom spoznáva Mesiáša! A čo je obzvlášť krásne – ona aj túto pravdu o Ježišovi vyzná pred ľuďmi, načo Sichemčania prichádzajú za Ježišom. Na základe stretnutia s ním aj oni vyznávajú: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Táto žena pri Ježišovi rástla vo viere, pretože ho počúvala, rozmýšľala o jeho slovách, pýtala sa – jednoducho: rozprávala sa s ním. A Ježišovi sa toto veľmi páčilo, lebo druhá podmienka ducha kajúcnosti je postupný rast viery v Ježiša ako nášho osobného Vykupiteľa.
- Tretí obraz. Žena necháva pri studni džbán a uteká do mesta zvestovať ľuďom: „Poďte sa pozrieť – vari to nie je Mesiáš?“ A ľudia na jej slovo vyšli z mesta a išli k studni za Ježišom. Evanjelista Ján napokon uzatvára tento príbeh: „Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slová ženy.“
Teda tretí prejav ducha kajúcnosti je to, čo dokázala urobiť žena – Samaritánka po stretnutí s Ježišom: vyšla zo svojej izolácie a začala evanjelizovať.
Milí bratia a sestry, tento príbeh od Jakubovej studne bol zaznamenaný aj pre nás.
Ak chceme v tomto pôstnom čase získať ducha kajúcnosti, treba si dobre všímať a osvojovať tieto tri veci:
- Pravdu o sebe – napr. pri večernom spytovaní svedomia, pri sv. spovedi či pri rozhovoroch v rodine.
- Prehlbovať vieru v Ježiša Krista – otvoriť si pre neho srdce a postupne si vytvárať k nemu stále bližší vzťah, aby bol pre nás blízky ako človek, ale aj Boží Syn, Vykupiteľ a Spasiteľ.
- Osvojiť si túžbu Ježišovho srdca po evanjelizácii. Jeho úprimná láska k Samaritánke zmenila jej srdce, takže sa stala Ježišovou spolupracovníčkou. Mnohým rozdávala lásku Ježišovho srdca a pomáhala im meniť ich životy.
… Niečo podobné ukazuje aj skutočný príbeh „Tajomstvo“ od talianskeho spisovateľa Bruna Ferrera…
Na Fakulte sociológie vo veľkej svetovej metropole profesor zadal svojim študentom úlohu, aby urobili prieskum na robotníckom predmestí. Ich úlohou bolo získať údaje o životných podmienkach a rodinnej situácii u dvesto detí, ktoré žili vo veľmi ťažkých pomeroch na predmestí (nezamestnanosť, chudoba, rozvrátené rodiny poznačené alkoholizmom a násilím). Na základe určitých kritérií mali stanoviť predpokladanú úspešnosť alebo neúspešnosť týchto detí v budúcnosti. Študenti po spracovaní získaných údajov vypracovali hypotetické predpovede, ako sa asi bude uberať život skúmanej vzorky detí. Ich prognózy boli veľmi chmúrne – takmer nikto nemal reálne predpoklady, aby sa vymanil z chudoby a nesprávnych životných návykov…
Prešlo 25 rokov. Na fakulte začal prednášať nový profesor, ktorý natrafil na tento starší výskum a rozhodol sa v ňom pokračovať. Študenti dostali za úlohu vypátrať deti, ktorých sa výskum týkal. Mali zistiť, čo sa udialo v životoch týchto niekdajších chlapcov a dievčat z predmestia. Podarilo sa im vyhľadať vyše 150 detí z pôvodných dvesto. Zistili, že všetci dosiahli v živote značný úspech. Vymanili sa z robotníckych barakov, našli si slušné bývanie aj stabilné zamestnanie a viedli celkom šťastný rodinný život. Bolo to veľmi prekvapivé zistenie. Profesor posunul výskum ďalej. Chcel zistiť, čo týmto niekdajším deťom pomohlo prelomiť chmúrne prognózy. Preto ich opäť kontaktovali a hľadali spoločného menovateľa tejto neuveriteľnej zmeny. A našli ho. Všetci opýtaní chlapci a dievčatá chodili na jednu školu a odpovedali približne takto: „Prečo sme sa nedali strhnúť zlými okolnosťami? Bolo to vďaka našej úžasnej pani učiteľke!“
Učiteľka ešte žila a profesor ju vyhľadal. Bola to stará pani vo výbornej forme, s iskrou v očiach a s úprimnou vierou v Boha. Profesor sa jej spýtal, aké „zaklínadlo“ použila, aby týchto chlapcov a dievčatá uchránila pred tvrdosťou a biedou predmestia a priviedla ich k slušnému životu. Stará pani s úsmevom odpovedala: „Pán profesor, nešlo o žiadne zaklínadlo. Bolo to veľmi ľahké – jednoducho som ich mala rada“….
Milí bratia a sestry, pochopili sme?
Teda duch kajúcnosti nie je len svätá spoveď alebo nejaké tvrdé pôsty. Je to najmä premena nášho srdca! A práve pôstne obdobie nám chce k tejto premene pomôcť.
Každý z nás by sme mali porozmýšľať, ako vyťažiť z posvätného pôstneho času čo najviac – ako na to, aby sme zmenili svoje srdce.
Ak to pochopíme a budeme pracovať na spomínaných troch oblastiach, tak pôst 2023 bude pre nás nádhernou príležitosťou k novému kajúcemu srdcu a náš Pán nám bude v tom veľmi rád pomáhať.
Amen.