Homília na Božie narodenie 25. 12. 2021
Bratia a sestry, čo charakterizuje tieto dni? Čaro tradičných zvykov, domáca pohoda, príjemné stolovanie, vianočná atmosféra s koledami a darčekmi pod stromčekom?
Iste aj to…
Ale ak rozmýšľame v širších a hlbších súvislostiach, zdá sa, že ide o čosi skryté hlboko v našich srdciach. Všetky tie pekné zvyky sú skôr vonkajším obalom túžby každého človeka a celého bezbranného ľudstva po pokoji, bezpečí, láske a radosti…
Túžbou po dobrej správe…
V našej dobe napr. po správe, že práve na Vianoce sa skončí pandémia. Covid-19 aj so všetkými mutáciami je premožený! – Kiež by sme to čím skôr počuli…
Ale kto hlbšie vníma vnútro človeka, zistí, že po tieto dni (tak ako počas celých ľudských dejín) túžime po najkrajšej správe v histórii ľudstva, ktorá zaznela pred dvetisíc rokmi z úst anjela: „Dnes sa vám v meste Dávidovom narodil Spasiteľ, Záchranca.“ A my dodajme: nielen záchranca od covidu-19, ale od každej biedy človeka, lebo sa narodil Boh spásy.
Teda: človek sa tak veľmi teší na Vianoce a obvykle ich aj prežíva v radosti, lebo ľudstvo potrebuje Boha – a to je fakt aj napriek tomu, že súčasný človek sa bráni priznať si to. Veď práve na Vianoce táto túžba veľmi silno pôsobí v každom srdci; a nachádzame ju aj v neveriacom človekovi. S dojatím sa napr. v médiách hovorí o Ježiškovi, o anjeloch, o dobrých skutkoch, o charitatívnych akciách…Vidíme teda, že na Vianoce ľudské srdcia mäknú a aspoň na krátky čas sa tešia z príchodu Emanuela – Boha, ktorý prichádza medzi nás v malom Dieťati.
A dodajme: hoci prichádza v malom chlapčekovi, my vieme, že on je mocný Boh
a obdivuhodný Radca. Už osem storočí pred jeho narodením to v Písme oznámil prorok Izaiáš. A naznačil, že kto prijme toto dieťa a uverí v neho, tak sa otvorí pre Boha štedrej lásky.
Takto sa nám uvažovanie dnešného dňa rozdelilo do dvoch pohľadov na toto Dieťa. Všetci vieme, že Ježiš nezostal večným dieťaťom, ale rástol, učil sa a dospel v zrelého muža. Stal sa učiteľom Božieho slova, robil zázraky a tak nás miloval, že za nás položil aj svoj život – a to preto, aby sme nezahynuli, ale aby sme mali v ňom nový život.
Bratia a sestry, podobný proces dozrievania v duchovnom živote by sme mali prejsť aj my. Mnohí kresťania totiž ustrnú vo svojom náboženskom poznaní a prežívaní na úrovni 9-ročného dieťaťa, kedy boli na prvom sv. prijímaní… Preto sa pýtame: čo robiť, aby sa Ježiš v nás nielen narodil, ale v nás aj rástol a dospel do zrelosti?
- Zvoliť si ho za obdivuhodného Radcu a uveriť, že on je tým Bohom, ktorý prináša odpovede na všetky moje otázky a problémy. On mi dáva rady, ako žiť, ako zápasiť so zlom v sebe aj v okolí, ako rozvíjať svoje dary, ako prežívať ťažké skúšky života. Len tak môže človek rásť v múdrosti, vo viere, v zrelosti a v láske.
Pre súčasného človeka je typický individualizmus (zameranosť na seba) a do takéhoto vnútorného sveta sa ťažko vtesná podriadenosť Bohu. Ale nie je to len dnes. V celých dejinách ľudstva môžeme sledovať tento zápas, ako sa Boh prihovára človeku – no človek túži riešiť si svoj život sám podľa seba. Nepotrebuje Boha – Radcu; ani ľudí, ktorí by mu hovorili, ako má žiť.
Dejiny Starého i Nového zákona aj dejiny Cirkvi sú poznačené týmto zápasom. Veď už kniha Genezis zaznačuje, že prví ľudia sa nepýtali Boha, či majú prijať ponuku hada, alebo nie… Ani Kain neprijal radu od Boha, ktorý mu videl do srdca predtým, než zabil Ábela, a vystríhal ho, aby si dával pozor na svoj hnev… Aj Samson odmietol Božiu ponuku;
a mnoho starozákonných postáv konalo podobne. Odstrašujúcim prípadom v Novom zákone je Judáš. A vieme, aké hrozné dôsledky malo takéto odmietanie obdivuhodného Radcu…
V Písme však nachádzame mnohé svetlé postavy. Patriarcha Noe pozorne počúva Boha, ktorý mu hovorí, čo má robiť, ako má stavať koráb, ako má riešiť svoj problém pred potopou i po nej. A za to ho Boh odmieňa záchranou jeho života a celej rodiny.
V Abrahámovom príbehu tiež vidíme, že mal jedinú túžbu: dozvedať sa od Boha, akou cestou ísť a ako sa správne rozhodovať. Veril, že Boh je nielen múdry a vie mu poradiť, ale je aj mocný a môže mu pomôcť. Zato sa stal praotcom viery a otcom vyvoleného národa.
To isté vidíme u Dávida alebo Eliáša. Podobne sa stavajú k riešeniu ťažkých životných problémov aj Daniel a traja mládenci v babylonskom zajatí; alebo Machabejská matka počas prenasledovania Židov za kráľa Antiocha v 2. stor. pred narodením Krista…
Aj v Novom zákone a v dejinách Cirkvi vidíme podobnú črtu u Ježišových apoštolov, mučeníkov, vyznávačov, svätých… Mali v živote jedinú túžbu – aby dobre rozumeli, čo im Boh povedal, a verili, že Boh im pomôže pri napĺňaní jeho vôle. Takto sa stávali osobnosťami, múdrymi mužmi a ženami, ba hrdinami. Boli požehnaním pre rodiny, Cirkev aj spoločenský život.
Prečo to tak bolo? Lebo Ježiš v nich dorástol. Ježiša nevnímali len ako milé, „zlaté“ malé dieťa, ale radili sa s ním ako s Božím Synom…
Milí bratia a sestry, toto je obraz, ktorý nám ukazuje, že v súčasnej dobe zvýšeného individualizmu človek potrebuje radcu, ktorý ho bude usmerňovať a pomáhať mu žiť múdro a statočne podľa Božej vôle – či v manželstve a rodine, či v Cirkvi alebo v spoločnosti.
Možno sa pri počúvaní týchto slov vnútorne bránime: Som dospelý človek, ktorý má svoj rozum a viem sa rozhodovať sám. Nepotrebujem, aby mi niekto hovoril do môjho života…
Alebo: som mladý chlapec, dievča a konečne som sa vymanil spod vplyvu rodičov. Nepotrebujem Boha, aby ma viedol a aby zase niekto riadil môj život. Predsa si rozumiem sám…
Alebo: Som senior, sýty svojich rokov, s kým sa mám čo radiť? Mám dosť skúseností, aby mi už nikto nemusel radiť…
Takéto a podobné vnútorné postoje môžeme v sebe cítiť – a je to prirodzené, ľudské. Takí sme, no nie?
Ale ten, kto uveril v Ježiša Krista, môže prekonať toto prirodzene ľudské v nás.
Veď sme uverili v Ježiša, ktorý sa narodil v Betleheme; potom dorástol a v dospelosti svojím slovom oslovil toľkých; v toho Ježiša, ktorý za našu spásu zomrel na kríži; potom vstal z mŕtvych a už dvetisíc rokov zostáva medzi nami v evanjeliách, v Eucharistii a v Cirkvi. A ten, kto v neho uveril, ten by mal plne dôverovať Bohu, ktorý je obdivuhodný Radca a mocný Boh.
Pápež František v jednom vianočnom príhovore pre Rímsku kúriu povedal: „Vianoce sú sviatkom Božej lásky k nám. Božej lásky, ktorá inšpiruje a usmerňuje a koriguje zmenu v našom živote …“
Anglický kardinál sv. John Henry Newman povedal: „Žiť tu na zemi znamená meniť svoj život – a dokonalosť je výsledkom mnohých premien“.
Ak to aplikujeme do kontextu Vianoc, tak Izaiášove vyjadrenie o obdivuhodnom Radcovi a mocnom Bohu sa dá pochopiť aj tak, že náš vzťah k Ježišovi sa musí meniť, musí rásť od malého novonarodeného chlapčeka – až k dospelému obdivuhodnému Ježišovi, ktorý robí divy a znamenia a mení srdcia i životy ľudí. Keď v Ježiša uveríme, zmeníme sa v myslení, v životných postojoch aj v správaní, a potom budeme opravdiví vianočná ľudia.
Jedna Newmanova modlitba hovorí: „Bože, ty si stred a život všetkých tých, čo sa menia, ktorí dôverujú v teba ako v svojho Otca, ktorí hľadia na teba a sú šťastní, že sú v tvojich rukách. Ja viem, môj Bože, že sa musím meniť, ak chcem vidieť tvoju tvár…“
- Dostávame s k druhému pohľadu na Dieťa Ježiša. Ak sa budeme radiť s ním, obdivuhodným Radcom, naše srdce sa otvorí aj láske voči núdznym ľuďom.
Bývalý pražský kardinál Miloslav Vlk v príhovore mladým raz povedal: „Každý človek potrebuje byť milovaným, ale aj on sám chce iných milovať. A táto potreba je v srdci každého, či mladého človeka alebo staršieho; či sme muži alebo ženy, či sme zdraví alebo chorí. Aj človek s inými darmi (teda človek s určitým mentálnym postihnutím) má veľké srdce a chce rozdávať lásku iným.
Rakúska televízia vysielala pred niekoľkými rokmi jasličkovú pobožnosť z istej viedenskej farnosti. Mladí ľudia nacvičili známy príbeh „Hľadanie prístrešia“. Trénovali texty, pripravili si kulisy, rekvizity, oblečenie. Príbeh mali hrať v kostole pred oltárom na Božie narodenie. Všetko bolo pripravené, ale na Štedrý deň hostinský z príbehu ochorel. Mladá režisérka bola v koncoch, nevedela nájsť na záskok nikoho, kto by povedal pár odmietavých slov Jozefovi a Márii, keď si pýtajú nocľah. Na Božie narodenie ráno miestny farár zachránil situáciu tým, že ponúkol režisérke asi 18-ročného chlapca, ktorý bol trošku mentálne postihnutý, ale aktívne sa zapájal do života farnosti a ktorý súhlasil, že bude hrať hostinského. Previedli ho kulisami. Vysvetlili mu, že keď príde k jeho dverám Jozef
s Máriou, bude za nimi stáť on, prudko otvorí dvere, vypočuje si Jozefovu prosbu o nocľah a potom povie jedinú vetu: „Nepoznám vás, choďte preč!“
Scénku si niekoľko ráz nacvičili a všetko bolo pripravené na popoludňajšie predstavenie. Poobede sa kostol naplnil do posledného miesta, spievali sa koledy, deti recitovali básničky a potom prišiel vrchol jasličkovej pobožnosti – scénka „Hľadanie prístrešia.“ Keď Jozef a Mária prišli k hostincu a zaklopali na kulisové dvere, tie sa otvorili a zjavil sa mladý hostinský. Jozef precítene prosil o nocľah – a vtedy sa stalo čosi nečakané. Chlapec – hostinský odhodil naučenú vetu a zajakavo povedal: „Samozrejme, poďte dovnútra, všetko vám dám, lebo vy to potrebujete…“ V jeho súcitnom srdci sa v tej chvíli zrodila láska, keď videl biedu prosiacej dvojice… Celý kostol plakal a o chvíľu sa ozval veľký potlesk. Všetci diváci práve vtedy pochopili pravý obsah a odkaz Vianoc…
Milí bratia a sestry, narodil sa tento mocný Boh – ktorý je obdivuhodný Radca a Láska sama – aj v našom srdci? Ja verím, že áno.
Amen.