Homília na Nedeľu Krstu Krista Pána
07. 01. 2024
Milí bratia a sestry,
dnes na Nedeľu krstu Krista Pána sa zamyslime nad hodnotou krstu. Uvedomujeme si, že ide o obrovskú hodnotu? Alebo je to pre nás len súčasť tradície, akýsi kresťanský folklór?
Keď bol pápež Ján Pavol II. na prvej návšteve Poľska a prišiel do rodných Wadowíc, porušil všetky protokolárne predpisy. Vošiel do kostola, no nešiel k hlavnému oltáru, ale do bočnej kaplnky, kde stála krstiteľnica. Kľakol si, držal sa jej jednou rukou a v tichu sa pri nej modlil. Na začiatku sv. omše sa prihovoril veriacim: „Viete, čo som chcel týmto gestom povedať? – Že ak by som nebol pokrstený, nestál by som tu pred vami ani ako pápež. Tu, pri tejto krstiteľnici, sa všetko začalo…“
Bratia a sestry, chápeme my kresťania 21. storočia význam svojho krstu a prežívame ho vážne? Uvedomujeme si, že krstom sa v našom živote všetko začalo? Že tu je počiatok našej viery, ktorá by mala ďalej rásť? A vieme, že krst nie je jednorazová záležitosť, ale čosi, čo nás zaväzuje na celý život?
Marek evanjelista nám dnes opisuje udalosť pri rieke Jordán, kam prichádza Ježiš, aby sa dal pokrstiť Jánovi Krstiteľovi. Ježiš sa pridáva k Jánovmu reformnému hnutiu, ktoré znamenalo obrátenie srdca a nápravu hriešneho života. (Nešlo ešte o sviatostný krst, iba o jeho predobraz.) Ale Ježiš okrem momentu pokánia dopĺňa krst o ďalšiu hodnotu: krst nás má viesť aj k tomu, aby sme pochopili, prijali a šírili Otcovu lásku a jeho dobrotu.
Skúsme si to vysvetliť…
Už v prvom čítaní sme počuli, ako nám prorok Izaiáš v 8. stor. pred Kristom predstavil starozákonného Boha, ktorý pošle svojmu ľudu láskavého, tichého Mesiáša. Je zaujímavé, že ho nepredstavuje ako pomstiteľa krívd a trestajúceho hriešnikov (čo bola rozšírená predstava farizejov a zákonníkov) – ale ako Boha, ktorý síce prichádza s mocou, ale zároveň je veľmi mierny a dobrotivý ( „Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí…“). Izaiáš predstavuje Boha aj ako pastiera, ktorý s láskou berie svoje ovce do náručia, kladie si ich do lona a pozorne sa o ne stará…
Takýto pohľad na Mesiáša nám podáva aj Pavol vo svojej teológii; napr. keď píše list učeníkovi Títovi. V 3. kapitole píše, že „sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska
k ľuďom. On nás spasil nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva…“ Skrze Ježiša Krista sme ospravedlnení jeho milosťou a stali sme sa dedičmi večného života.
A keď napokon čítame dnešné evanjelium, tak si dobre všimnime vetu, ktorú po Ježišovom krste v Jordáne povedal Otec Synovi, keď sa nad ním otvorilo nebo: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“
Milí bratia a sestry, tieto vyjadrenia Božieho slova nám chcú povedať, aký úžasný je krst; a tiež – aký úžasný je Boh, ktorý nám krst daruje. Uvedomili sme si niekedy hodnotu krstu? Že aj pri našom krste bolo počuť: „Toto je môj milovaný syn; toto je moja milovaná dcéra“…? Boh nám toto povedal nie pre naše zásluhy, ale ešte skôr, než by sme boli schopní si nejaké zásluhy získať. Urobil to zo svojho milosrdenstva; z lásky k nám, pretože on nás miloval ako prvý… A Boh nikdy nesťahuje svoje slovo – to znamená, že sme neboli milovaní iba v momente krstu, ale on nás natrvalo prijal za svojich synov a dcéry…
Skúsme si v tejto súvislosti uvedomiť, akých nerozumností sa dopúšťajú kresťania v súčasnej dobe, ak stratili pojem o hodnote krstu:
- Možno ste sa stretli s tým, že kresťanskí rodičia nedajú pokrstiť svoje dieťa, ale čakajú až dospeje – vraj nech sa potom samo slobodne rozhodne! Ale keď ide o školu, vtedy nečakajú na to, aby sa dieťa samo rozhodlo študovať, až keď bude mať 18 rokov. Vedia totiž, že oni ako rodičia sú zodpovední za zdravý vývin dieťaťa a dajú mu všetko potrebné na svoj čas. Alebo niekedy sú rodičia jednoducho ľahostajní a dieťa „zabudnú“ dať pokrstiť… Určite ani netušia, o akú hodnotu svoje dieťa oberajú! Prichádza o milosť posväcujúcu, nemá možnosť prijímať ostatné sviatosti, nedostáva dostatok sily zápasiť proti hriechu…
- Alebo sa stáva, že sám pokrstený kresťan si neuvedomuje, aká je veľkosť tejto sviatosti, čo všetko mu krst dal do života: zmytie dedičného hriechu, milosť posväcujúcu, príslušnosť do Božej rodiny Cirkvi. Aj takýto ľahostajný kresťan je veľmi ochudobnený vo vlastnom duchovnom živote!
- A ak rodičia nezdôrazňujú svojim deťom a vnukom dôležitosť krstu, chýba im asi poznanie základných kresťanských hodnôt. Pápež František nás veľa ráz vyzýval, aby sme si pripomínali dátum svojho krstu aspoň tak, ako dátum narodenia. V niektorých rodinách sa krstný deň oslavuje podobne ako narodeniny, ibaže s určitým duchovným programom. Aj ja sám si pripomínam vždy 20. každý mesiac, že som bol pokrstený v Trnave pri milostivom obraze Panny Márie dňa 20. septembra. Je to pre mňa príležitosť na ďakovnú modlitbu a určité spytovanie svedomia, ako prežívam svoje krstné sľuby.
Bratia a sestry, krst je našou trvalou nádejou, ba zárukou, že Boh nám ako svojim milovaným deťom určite pomôže v každej životnej situácii. Ak sa niekedy cítime znechutení, osamotení alebo ak rezignujeme – vráťme sa vtedy k myšlienkam na krst a na Boží prísľub: „Ty si môj milovaný syn, moja milovaná dcéra…“
V seminári nám prednášal homiletiku a pastorálku vynikajúci kňaz a kazateľ Mons. Jozef Vrablec. Keď sme preberali tému krstu, hovoril, že súčasný kresťan si málo uvedomuje hodnotu svojho krstu. Vtedy nám vyrozprával skutočný príbeh, ktorý sa stal v Žabokrekoch pri Nitre, kde Mons. Vrablec pôsobil ako farár asi 20 rokov.
Istý muž z tejto dediny mal staré auto. Kúpil ho za lacný peniaz, trochu poopravoval a používal ho na prevoz dreva z hory. Raz za ním prišiel neznámy muž z Bratislavy a vysvetľoval: „Viete, moji príbuzní kedysi vlastnili auto, ktoré malo na palubnej doske medailu sv. Krištofa. Auto už malo veľa majiteľov a ja som sa dopátral, že vy ste jeho najnovší majiteľ. Chcel by som kúpiť tú medailu, lebo je to rodinné dedičstvo. Za koľko mi ju predáte?“ Majiteľ auta mávol rukou: „Predať? Ale veď to je len špinavý kus kovu, ja o to nemám záujem, spokojne vám to darujem.“ – „To naozaj?“, pýta sa pán z Bratislavy. – „Samozrejme, naozaj.“ Muž vypáčil medailón z palubnej dosky a odovzdal ho pánovi. Ten si vybral z tašky špeciálnu handričku, ktorú namočil do akéhosi roztoku a začal medailón čistiť. Po pár minútach špinavý nános začal miznúť a objavil sa žltý kov. Pán z Bratislavy to ukázal bývalému majiteľovi: „Pozrite sa. Celý medailón je z čistého 22-karátového zlata. Má väčšiu hodnotu ako nové auto súčasnej výroby…“ Poďakoval sa užasnutému mužovi a odišiel…
Muž zo Žabokriek zostal stáť ako zarezaný a smutne rozmýšľal: „Ako je to možné, že som to sám nevidel a neodhalil?“ Profesor Vrablec nám k tomu dodal: „Presne toto sa odohráva u mnohých kresťanov, keď ide o svätý krst. Majú drahocenný medailón zo zlata, ktorý je za roky zahádzaný špinou zo života bez viery. Ani nevedia, akú hodnotu strácajú…“
Milí bratia a sestry, prosme pri tejto sv. omši nášho Pána Ježiša, aby sme si aspoň z času na čas uvedomili túto vetu: „Ty si môj milovaný syn, milovaná dcéra“, aby sme si uvedomili, že máme milujúceho Boha Otca, ktorý nás vedie, chráni, pomáha nám – ale chce, aby sme si s ním udržiavali kontakt, aby sme mu zverovali všetky naše otázky, problémy… v manželstve, rodičovstve, v práci, v medziľudských vzťahoch. A verme, že budeme svedkami mimoriadnych Božích znamení a zázrakov v našom živote. Don Bosco raz povedal: „Zverte svoj život Panne Márii Pomocnici a budete vidieť zázraky…“ A my môžeme doplniť: Zverme svoj život Bohu Otcovi, Ježišovi Kristovi a Duchu Svätému a staneme sa vianočnými ľuďmi plnými viery, nádeje a lásky, ktorí uvidia úžasné zázraky, čo pre nich robí milosrdný Boh …. Amen.