Homília na slávnosť Všetkých svätých 01. 11. 2022

Utorok 01.011. 2022

Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich:  „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.  Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.    (Mt 5, 1-10)

Milí bratia a sestry,

začnem osobnou spomienkou. Keď som pôsobil v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave, jedna katechétka mi vyrozprávala takúto skúsenosť:

„Pred sviatkom Všetkých svätých som zobrala celú triedu do baziliky. Ukazovala som im aj krásne farebné vitráže, na ktorých boli zobrazení rôzni svätí. Rozprávala som deťom o tom, čo veľké urobili pre Pána Boha a kvôli čomu sa stali svätými. Bol krásny slnečný deň, svetlo prenikalo cez vitrážne okná a v bazilike to hralo všetkými farbami. Potom som sa detí spýtala: Povedzte mi, aký je to svätý človek? Najviac ma oslovila odpoveď jedného dievčaťa, ktoré povedalo: Svätý je taký človek, cez ktorého v každej chvíli presvitá nebeské svetlo.“

Milí bratia a sestry, takúto charakteristiku by sme mohli povedať na slávnosť Všetkých svätých o každom  človekovi, ktorý zomrel s Bohom v srdci (a teda ktorý je už svätý v nebi). Takéto srdce nemá na sebe tmavé fľaky, ktoré by bránili svetlu, aby cez neho prenikalo.

♠

Božie slovo dnešného dňa nám chce hovoriť práve o tom. Chce nám dať odpoveď na otázku, aké sú základné podmienky našej svätosti.

V poslednej knihe Nového zákona, v Knihe Zjavenia sv. Jána, sme čítali o videní, ktoré mal apoštol Ján na ostrove Patmos v Egejskom mori: I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: „Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?“  Povedal som mu: „Pán môj; ty to vieš.“ A on mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“ (Zjv 7, 13-14)

Keď počúvame tieto slová, tak myslíme na všetkých svätých, či zo Starého alebo Nového zákona a z histórie Cirkvi, ktorí sa už radujú v nebeskej sláve.

Iste sa tam nachádzajú aj Abrahám a Sára, Izák a Rebeka, Jakub, Mojžiš, Dávid …

Alebo apoštoli Peter a Pavol, evanjelisti Marek, Matúš, Lukáš a Ján, spolupracovníci apoštolov Lýdia a Féba, Akvilas a Priska, Timotej a Titus, Barnabáš…

V dejinách Cirkvi poznáme tisíce svätcov od prvých púštnych otcov Bazila, Gregora, Antona – pustovníka, Jána Zlatoústeho; cez Benedikta, Cyrila a Metoda, Františka a Dominika, Ignáca, Vincenta, Dona Bosca, Maximiliána Kolbeho; až po tých najnovších – Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla II….

Vidíme tam množstvo svätých žien: od Moniky cez Kláru, Janu z Arcu,  Katarínu Sienskú, Teréziu Avilskú až po Giannu Beretu Mollovú alebo Matku Terezu…

Ale sú tam aj mnohí, ktorí neboli vyhlásení za svätých, no žili Božím životom a Božie svetlo presvitalo z ich života na ľudí okolo nich; možno sú to naši rodičia alebo priatelia, známi kňazi, učitelia…

Bratia a sestry, ak sme dobre počúvali čítanie z Jánovej Apokalypsy, možno nás zastavila paradoxne znejúca veta, že všetci „tí oblečení do bieleho rúcha“ (teda svätí v nebi) si „oprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi“. Rúcha si očistili červenou krvou do biela… Zbavili sa tých temných fľakov na duši. Tejto symbolickej reči rozumieme tak, že každý zo svätých mal svoje nedostatky, chyby a hriechy, ale očistila ich Ježišova vykupiteľská krv v spojení s ich úprimným pokáním, snahou o nový život a láskou voči tým, ku ktorým boli poslaní. Takýchto ľudí Ježiš rád prijíma do spoločenstva svätých v nebi.

V dnešnom úryvku z Matúšovho evanjelia stretávame Pán Ježiša na vyvýšenine pri Genezaretskom jazere. Práve tu hovorí svoju prvú programovú reč a začína ju obrazom blahoslavených (teda šťastných) ľudí.

Ježiš nám chce na začiatku svojho verejného účinkovania povedať: Ak chceš byť šťastný tu aj vo večnosti, tak musíš byť predovšetkým chudobný v duchu.

Čo to znamená? – Musíš sa zbavovať svojej pýchy a sebestačnosti a musíš byť závislý jedine na Pánu Bohu (v tom je totiž pravá chudoba). Jemu musíš odovzdávať svoje hriechy, nedokonalosti a slabosti. A Boh nám ich zoberie, očistí náš život svojou milosrdnou láskou, odpustí nám a a my budeme čistí. Zato počujeme v Ježišovej reči aj to blahoslavenstvo „čistého srdca“, lebo len takí uvidia Boha. A cez takýchto ľudí môže potom svietiť Božie svetlo a dopadať aj na iných, aby sa aj oni stávali blahoslavenými…

Možno mi poviete – ale toto všetko my vieme. Skôr nás zaujíma,  v čom je hlavná príčina, že my nie vždy svietime v našich rodinách a pred svetom?

Odpoveď: Myslím, že nám chýbajú najmä dve veci – dostatočné očisťovanie sa od tých temných škvŕn na srdci (očisťovanie od hriechu) a veľmi často nám chýba tiché, počúvajúce srdce…

Dnešný človek veľmi potrebuje v tichu počúvať Božie slovo a jeho vedenie. Zakladateľka fokolarínskeho hnutia, Chiara Lubichová, povedala, že súčasný človek potrebuje uvedomele, sústredene prežívať každý prítomný okamih ako dar od Boha…. A to bez ticha nepôjde. Veľkým problémom dnešných ľudí totiž je, že sme „ohučaní“ okolitým svetom, že nevieme zotrvávať v tichu, nemáme čas ani chuť počúvať Boha. A v hluku sveta ho nemôžeme začuť…

♠

Pred pár rokmi preletela svetom zaujímavá správa o skutočnej udalosti.

Ľudia sa bežne ponáhľajú a nevšímajú si, čo sa deje okolo nich. Dokazuje to aj príbeh huslistu, ktorý sa rozhodol hrať na stanici metra vo Washingtone. Vytiahol z puzdra husle a spustil ladné melódie od Johanna Sebastiana Bacha. Bolo to v čase rannej špičky, kedy sa metrom premlelo veľké množstvo ľudí. Keď muž vylúdil prvé tóny, takmer nik mu vo svojom zhone nevenoval pozornosť. Až po niekoľkých minútach sa pri ňom na chvíľu zastavil muž v stredných rokoch, aj ten sa však po chvíli pobral ďalej
Potom mu nejaká žena hodila do puzdra prvý dolár, ale na počúvanie hudby si už čas nenašla.

Huslista tam stál a so zápalom neprestajne hral asi trištvrte hodiny. Najviac pozornosti sa mu dostalo od malého 3-ročného chlapca, ktorému sa jeho hudba veľmi páčila, mama ho však ťahala ďalej.

Za celý čas, ktorý huslista hral, sa pri ňom zastavilo iba šesť ľudí.

Ďalší dvadsiati mu za pochodu hodili pár drobných, spolu niečo cez 30 dolárov. Keď dohral, nečakal ho potlesk a nikto si ani nevšimol, že hudba stíchla a že mladý muž sa pobral preč. Keď si to porovnal s tým, čo zažil dva dni dozadu, nemohol tomu uveriť.

Prečo?

Pretože tým huslistom bol Joshua Bell, ktorý patrí medzi špičkových svetových hudobníkov a v rukách držal husle za tri a pol milióna dolárov. Paradoxom je, že dva dni predtým vypredal do posledného miesta divadlo v Bostone. Na stanici metra ho však spoznala len jediná  jednoduchá žena.

To, že si zahral na stanici metra, nebola náhoda. Požiadal ho o to americký denník Washington Post, ktorý sa rozhodol urobiť malý sociálny experiment o našom vnímaní. Keď sa tento ohromujúci príbeh objavil na stránkach novín, donútil ľudí zamyslieť sa nad zarážajúcou myšlienkou: Ak si nevieme nájsť chvíľku času na to, aby sme sa zastavili a vypočuli si jedného z najlepších hudobníkov sveta, ktovie, koľko ďalších vecí nám v živote takto uniká?

♠

Bratia a sestry, v týchto dňoch budeme často navštevovať cintoríny, zažijeme ticho v týchto záhradách a verím, že v tichu k nám Boh prehovorí:

„Brat môj, sestra moja, túto škvrnu z tvojho života treba odstrániť. Najmä túto: nemáš čas ani záujem o kostol, nemáš čas ani chuť na modlitbu, nevieš sa porozprávať s manželkou, manželom, možno nemáš čas ani na deti, nestíhaš pozdraviť starých rodičov, možno si nevieš priznať pravdu o svojich chybách, možno si často príliš urážlivý a citlivý na svoju osobu…“

Ticho cintorínskej  záhrady môže byť pre náš život veľmi užitočné…

Boh ti tu hovorí: „Odovzdaj mi svoje slabosti, ja ich operiem a zbielim v Baránkovej krvi a ty budeš môcť byť šťastný a radostný kresťan 21. storočia.“

Milí bratia a sestry, pochopili sme to?

Amen.