Homília v kláštore benediktínok v Horných Orešanoch 09. 07. 2022

(pri príležitosti sviatku sv. Benedikta)

Peter povedal Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela. A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“   (Mt 19, 27-29)                                                                         

Doba na prelome 5. – 6. storočia, kedy žil sv. Benedikt, bola veľmi rozporuplná. Bolo to asi 200 rokov od nastolenia náboženskej slobody, ktorú v r. 313 vybojoval pre kresťanov cisár Konštantín. Od toho momentu však do Cirkvi prichádzali aj ľudia, ktorí kresťanskú vieru nebrali vážne, ale vypočítavo; veď byť pokrstený sa začalo považovať za spoločenský úzus…

V tomto historickom období, ktoré sa volá aj „sťahovanie národov“, sa Európa zmietala v tlaku vojnových konfliktov. Národy a etnické skupiny sa premiestňovali z pôvodných území z východu na západ a hľadali si nové výhodné miesta na troskách starých ríš. Územie Rímskej ríše v 5. stor. ničili Huni; po nich Germáni. Po páde Ríma (r. 476) sa územie dnešného Talianska stalo na určitý čas súčasťou Byzantskej ríše.

Bola to teda vojensky  aj spoločensky veľmi neistá doba. No napriek tomu Cirkev rástla. Začalo sa v nej rozvíjať mohutné misijné hnutie s cieľom evanjelizovať Európu, ktorú zaplavili nové pohanské národy. Rástli aj rozličné pustovnícke formy života, ktoré boli reakciou na vtedajší svetácky spôsob života.

A v takejto atmosfére sa v roku 480 v zámožnej kresťanskej rodine narodil v talianskom mestečku Norcia (Nursia) chlapec, ktorý mal od detstva nadpriemerné rozumové schopnosti. Keď vyrástol, rodičia sa rozhodli poslať ho do Ríma na štúdium rétoriky. A tu sa začína jeho osobitná životná cesta.

Po nejakom čase strávenom v Ríme Benedikt nedokáže znášať ľahkovážny spôsob života študentov, ktorí – hoci sú pokrstení – nežijú podľa svojej viery. Ich amorálny život ho prinútil zanechať štúdium a utiecť do ticha. Usadil sa v Sabínskych horách východne od Ríma, v blízkosti Subiaca, kde sa pridal ku skupine askétov, ktorí žili v modlitbe a sebazapieraní.

Mladý Benedikt citlivo vnímal problémy svojej doby. V 5. storočí pochopil to, čo v 21. storočí kardinál Sarah napísal vo svojej knihe „Sila ticha“ – že sila ticha je reakcia proti diktatúre hluku. Ticho a odpútanie sa od všetkého – to Benediktovi  liečilo srdce a riešilo jeho život.

Opravdivosť viery a láska k Bohu i k človeku mu pomohli vyrásť na osobnosť, ktorá svojou spiritualitou neskôr poznačila kultúru Európy, ba celého sveta; a to až do súčasnosti. Keď neskôr Benedikt založil  rehoľu, začínajú ho vyhľadávať mnohí, ktorí chcú žiť tak, ako on: v tichu s Bohom, asketicky a v službe blížnym… Na prvý pohľad ťažké, ale v skutočnosti veľmi krásne a plodné. Na Benedikta by sme mohli aplikovať múdru životnú zásadu: keď stratiť znamená získať…

Ale takéto niečo sa dá dosiahnuť len v tichu s Bohom a v službe bratom…

Pýtame sa, kto inšpiroval Benedikta k takejto spiritualite? Kto ho na toto dielo modlitby a služby bratom povolal? Kde videl tento mladý človek z bohatej, dobre situovanej rodiny, že toto je recept – liek na vtedajšiu dobu? A my doplňme – aj na dobu, v ktorej sa nachádzame aj my po 1500 rokoch? Bol to náš Pán, Ježiš Kristus, ktorý sa Benediktovi prihováral vo svojom slove…

♠

Milí bratia a sestry, dnes sme čítali záver 19. kapitoly Matúšovho evanjelia. Ide o dôležitú etapu Ježišovho verejného účinkovania; máme za sebou vyvolenie Dvanástich, ako aj ich formovanie. A potom ich Ježiš chcel poslať, aby evanjelizovali svet. Ale ich evanjelizovanie muselo stáť na  pevných pilieroch.

Zamyslime sa nad nimi…

♠

Nachádzame sa na ceste do Jeruzalema. Ježiš už tretíkrát hovorí o svojej blížiacej sa smrti – ale aj o zmŕtvychvstaní. Apoštoli, najmä Peter, majú prirodzenú otázku: „Ako budeme môcť žiť, keď tu ty nebudeš?! Veď sme všetko zanechali a išli sme za tebou! Čo za to dostaneme?“

A počúvajme, ako na túto otázku Ježiš múdro odpovedá. Odpoveď postavil na dva piliere: „Kto opustí …  ten dostane …“ Tieto dve slovesá sú dôležitou súčasťou Ježišovej evanjeliovej náuky.

Predstavme si dve dvojice súrodencov Petra s Ondrejom a Jakuba s Jánom, ako prichádzajú z nočného rybolovu. Nič nechytili. Ježiš práve neďaleko od nich rozprával zástupom o tom, že ak človek dokáže opustiť seba, svoje predstavy a plány – a prijať tie Božie, Boh mu dá nekonečne viacej.

Vtedy sa Ježiš obráti na Petra a povie: „Spustite siete na lov ešte raz…“ Ježiš si uvedomoval, že u Petra aj tých ostatných narazí na prirodzené ľudské myslenie. Čo aj bolo vidieť na Petrovej reakcii: „Pane, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili…“

Ale napriek dlhoročnej rybárskej praxi sa odrazu v Petrovi objaví tá vzácna ochota počúvať a konať tak, ako hovorí Ježiš. A výsledok poznáme – stonásobný úlovok…

Neskôr sa to v prvej Cirkvi chápalo tak, že ak  kvôli Ježišovi dokáže človek niečo stratiť (svoju predstavu, svoje miesto, svoje túžby, svoje materiálne veci, mentalitu doby… ), Ježiš mu dá všetkého niekoľkonásobne viac, a to najmä pri službe bratom. V službe dostane aj  ich blízkosť, aj ich priateľstvo, aj ich bratstvo a lásku… A Ježiš na záver dopĺňa – dostane aj večný život…

♠

Milí bratia a sestry, tento životný postoj sa stal východiskom aj známej spirituality sv. Benedikta: Modlitba a ticho s Bohom (najmä pri  počúvaní Božieho slova) a služba bratom. Ako k tomu došlo? Nebolo to odrazu. V živote sv. Benedikta možno badať vývoj mníšskeho ideálu. Skrytý život v jaskyni nad Subiacom bol len krátkou etapou jeho duchovnej cesty. Ľudia ho začali vyhľadávať; najmä mladí, ktorí chceli žiť, modliť sa a pracovať tak ako on. Preto vzniklo pri Subiacu dvanásť malých mníšskych spoločenstiev. V tom čase bol Benedikt ešte silno ovplyvnený egyptskými a sýrskymi pustovníkmi, ako aj mníšskym spôsobom života podľa regule sv. Bazila Veľkého.

 No pod vplyvom rôznych okolností a neprajností sa Benedikt rozhodol odísť ďalej na juh Talianska. Spolu s niekoľkými mníchmi sa usadil nad mestom Casino. A tu asi v r. 529 vznikla kolíska veľkého a slávneho benediktínskeho rádu – kláštor na vrchu Monte Casino.  Benediktova životná skúsenosť spojená s Božím svetlom ho napokon priviedla k širšiemu chápaniu mníšskeho života, v ktorom sa spájala Božia oslava so všestrannou službou ľuďom. Jeho mníšsky ideál vylučoval dve krajnosti: na jednej strane túlavých mníchov, a na druhej strane izolovaných askétov.

Benedikt založil pevný, dobre organizovaný kláštor. Chcel, aby mnísi pod otcovským vedením opáta oslavovali Boha a zároveň slúžili ľuďom tak, ako to vyžaduje doba a okolnosti.

Preto sa benediktínske kláštory stali ohniskami, z ktorých vyžarovala viera a kresťanská kultúra do celej Európy. Najväčší rozvoj dosahovala benediktínska rehoľa v období 10. – 15. storočia, kedy vznikali kláštory aj na Slovensku (napr. v Nitre, v Skalke pri Trenčíne, v Hronskom Beňadiku….).

Pius XII. nazval sv. Benedikta „otcom Európy“, sv. Pavol VI. „patrónom Európy.“  Sv. Ján Pavol II. pridal k nemu ešte sv. Cyrila  a Metoda a všetkých troch nazval „patrónmi Európy“. A spiritualita sv. Benedikta pretrváva do súčasnosti…

Aké je posolstvo tohto veľkého muža 5. storočia pre nás práve v dnešnej dobe?

Prvé posolstvo: „Bez ticha a modlitby nič nedokážeme...“

Kardinál Sarah v knihe „Sila ticha“ hovorí, že ak chceme vytrvať v pevných kresťanských postojoch a v obetavej službe v Kristovom duchu – potrebujeme k tomu tichosť srdca a pozorné počúvanie Boha. To nás potom povedie krok za krokom po cestách ohlasovania a služby.

Áno, začať treba tichom, pokračovať modlitbou a až potom budeme môcť slúžiť iným a prinášať misionárske ovocie. Myslím, že tu je príčina, prečo nemáme misijný zápal a nevieme katechizovať a evanjelizovať iných!

Kardinál Sarah hovorí: „Život v tichu je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli fungovať v spoločenstve s ostatnými. Bez toho človek nie je schopný ani načúvať tým, ktorí ho obklopujú, ani ich chápať a milovať…. V tichu sa rodí láska k blížnym. Kde niet ticha, tam niet odpočinku, vyrovnanosti ani vnútorného života… V hluku všedného života je vždy akýsi nepokoj, ktorý sa prebúdza v človeku. Hluk nikdy neprináša pokoj a nevedie k pochopeniu druhých.“

A v tichu potrebujeme prežívať aj život modlitby. Matka Tereza sa svojím vzťahom k modlitbe nezmazateľne zapísala do života kardinála Angela Comastriho, ktorý opisuje svoje prvé stretnutie s ňou, keď bol ešte mladým kňazom:

Vtedy som jej povedal: „Matka, som úplne mladý kňaz, toto sú moje prvé kroky! Prichádzam za vami, aby som vás poprosil – sprevádzajte ma v modlitbách.“

Matka sa na mňa láskavo pozrela: „Stále sa modlím za kňazov. Budem sa modliť aj za teba“. Na to mi podala medailón Nepoškvrnenej Panny Márie a spýtala sa: „Ako dlho sa denne modlíš?“ Zostal som zaskočený a rozpačitý. „Matka, každodenne slúžim sv. omšu, každý deň sa modlím breviár… Denne sa modlím aj ruženec…“ Matka Tereza stisla ruženec, ktorý vždy nosila pri sebe, a povedala mi: „To nestačí, syn môj.“

Po týchto slovách som sa cítil celkom maličký.

Dôrazne vyslovujúc každé slovo dodala: „Pozorne čítaj evanjelium a uvidíš, že Ježiš pre modlitbu obetoval aj milosrdenstvo. A vieš prečo? Aby nás naučil, že bez Boha sme príliš biedni na to, aby sme pomáhali biednym!“

Druhé posolstvo: modlitba nás má viesť k službe bratom

Je zaujímavé, že sv. Benedikt nezdôrazňoval vo svojej spiritualite len kontemplatívnu modlitbu, ale veľký dôraz dával aj na službu bratom – tým v kláštore; alebo voči tým, ktorí do kláštora prichádzali na návštevu; ale takisto aj keď sa išlo poslúžiť tým, ktorí potrebovali pomoc mimo kláštora.

Kardinál Grech napísal List kňazom celého sveta a poslal im ho z Vatikánu na sviatok sv. Jozefa 2022. Zdôrazňuje: Dnešný svet naliehavo potrebuje bratstvo!

Drahí kňazi, dnešný svet naliehavo potrebuje bratstvo… Musíme začať počúvať Ducha spoločne s celým Božím ľudom, aby sa tak obnovila naša viera a našli sme nové spôsoby a nové jazyky, ako sa podeliť o evanjelium s našimi bratmi a sestrami… Treba, aby sme sa vydali spoločne na cestu a aby sme sa snažili (v našich spoločenstvách) o vzájomné počúvanie sa, vymieňanie si myšlienok a plánov, aby sme ukázali pravú tvár Cirkvi, pohostinného domu s otvorenými dverami, v ktorom býva Pán a ktorý je oduševňovaný bratskými vzťahmi.“

♠

       Bratia a sestry, aj my žijeme v rozporuplnej dobe. Stále viac počúvame o úpadku hodnôt, o apostáze, teda odpade od Pána Boha a od Cirkvi. A isto na nás negatívne pôsobí aj problematická pandémia a vojna na Ukrajine.

Ale my v tejto dobe musíme žiť! A potrebujeme recept, ako pomôcť ľuďom našej doby. Sv. Benedikt nám radí – prehĺbte si vzťah k Bohu a buďte otvorení pre evanjelizáciu a katechizáciu druhých, ako aj pre rôzne služby tým, ktorí to potrebujú….

Pochopili sme to?

Ďakujme sv. Benediktovi za jeho spiritualitu a životný príklad… A ďakujeme aj našim sestrám benediktínkam v Kláštore Najsvätejšej Bohorodičky v Horných Orešanoch, ktoré nám svojou modlitbou a službou sprítomňujú túto vzácnu spiritualitu.

Amen.