Homília Mons. Stanislava Vojtka na púti v Šaštíne 20. 05. 2023

Púť pri príležitosti 20. výročia návštevy sv. Jána Pavla II. na Slovensku
(Jn 16, 23b-28)

Milí bratia a sestry!

Chýbajú nám osobnosti… Tak ako sa spieva v známej piesni: „Chýbajú nám elity, nie som to ja, ani ty…“ A možno práve preto je situácia vo svete aj v Cirkvi taká, aká je… Zdá sa, že nastupujúca generácia detí a mladých ľudí nemá dostatok pozitívnych vzorov.

Naša stále sa modernizujúca spoločnosť chce tento deficit kompenzovať najmä rozvojom  vedy, výskumu, techniky. Iste je to užitočné. Ale ak človek dneška bude mať len obsiahle poznanie a bude podobný umelej inteligencii, to nestačí. Ak človek dneška má byť osobnosťou, potrebuje mať láskavé srdce, živú vieru a istotu v Bohu – a potom dokáže chrániť život od počatia po prirodzenú smrť, rešpektovať ľudskú dôstojnosť, brániť manželstvo a rodinu i jej podstatné princípy a dokáže aj dôsledne uplatňovať sociálnu spravodlivosť a bude v živote šťastný…

Prečo takto začínam? Lebo dnes sme sa tu stretli, aby sme zdôraznili potrebu osobností, ktoré majú prirodzenú autoritu a ktoré formujú ďalšie generácie. A takouto osobnosťou bol, je a bude svätý pápež Ján Pavol II.

Pýtame sa, ako to dokázal?

Bol ľudsky príjemným človekom. Mal vybudované krásne medziľudské vzťahy. Od mladosti mal túžbu po poznaní a napokon sa stal vzdelaným filozofom a teológom. Chcel byť hercom, divadelníkom – a tento cit pre krásu a umenie odovzdával ľuďom aj neskôr, hoci sa divadelníkom nestal. Neskôr začul Božie volanie ku kňazstvu a naozaj sa ním stal. Pochopil duchovné potreby súčasného zraneného človeka a prinášal mu život podľa Kristovej pravdy a lásky.

Sv. Ján Pavol II. mal viaceré výnimočné duchovné kvality. V tejto homílii sa chcem zamerať na tri z nich. Bol (1) mužom modlitby, (2) mužom krásnych vzťahov a (3) mužom obety a novej evanjelizácie.

1. Ján Pavol II. – muž modlitby

Dnes sme počúvali úryvok zo 16. kapitoly Evanjelia sv. Jána; z Ježišovej rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri.

Nachádzame sa v  najdôležitejšej časti Poslednej večere. Ide o tretiu časť, v ktorej Ježiš ustanovil Eucharistiu a jedenástich apoštolov vysvätil za kňazov Novej zmluvy a dal im nové prikázanie lásky. Potom nasledovala záverečná časť, testamentárna. Ježiš v nej prináša prvému spoločenstvu apoštolov, ale aj celému spoločenstvu Cirkvi všetkých čias určité odporúčania. Veď Cirkev, ktorú chcel založiť, má mať osobnosti, ktoré budú odovzdávať slovo evanjelia ďalej s radosťou a nadšeným srdcom.

A tak prvé odporúčanie z Ježišovej rozlúčkovej reči je modlitba. Ježiš hovorí: „Proste a dostanete, a vaša radosť bude úplná.“ Všetci vieme, že modlitba zohrávala v Ježišovom živote dôležité miesto.

Aj v živote sv. Jána Pavla II. modlitba zohrala dôležité miesto. Vedel, že bez napojenia sa na Ježiša nič nedokáže. Súčasť Ježišovej rozlúčkovej reči je aj výrok: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“. Mons. Dziwisz sa o modlitebnom živote svätého pápeža vyjadril takto:

„Často som nachádzal Svätého Otca modliť sa v kaplnke celú noc. Prosil Pána za potreby sveta i Cirkvi. Preto bol duchovnou autoritou, akýmsi duchovným otcom, ktorý mnohých inšpiroval k životu viery a modlitby, k životu plnému lásky a bol pre nich veľkou oporou a posilou.“

♠

Ako mladý kňaz sa raz zastavil v jednom rehoľnom dome. Čakal na odchod nočného vlaku a prosil sestričku, aby si mohol v ich kaplnke odslúžiť sv. omšu a pomodliť sa. Rehoľná sestra všetko pripravila a odišla. Po hodine sa prišla pozrieť, či niečo nepotrebuje. Mladého kňaza však nachádza ležať na zemi s rozpaženými rukami, v hlbokom sústredení a modlitbe…

♠

• Milí bratia a sestry, aké posolstvo vyplýva pre nás z tejto črty sv. Jána Pavla II.?

Mnohí kresťanskí rodičia sa pýtajú, kde robia chybu, keď sa ich deti strácajú a tichou apostázou odchádzajú aj od Boha, aj od Cirkvi. V dokumente Familiaris consortio (O rodinnom spoločenstve) Ján Pavol II. píše:

„Vlastnou úlohou kresťanských rodičov … je učiť deti modliť sa a postupne ich viesť k poznávaniu Božieho tajomstva a k osobnému rozhovoru s Bohom … deti sa majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho. Prvoradou a nevyhnutnou zložkou výchovy  k modlitbe je konkrétny príklad a živé svedectvo rodičov. Taký otec a taká matka, čo sa modlia spolu s deťmi, … zostupujú do sŕdc detí, kde zanechávajú stopy, ktoré nedokážu zmazať ani budúce životné udalosti“ (FC, b. 60).

Teda príčina odchodov detí od viery je možno aj v tom, že sa v rodine nerozvinulo umenie modlitby. Ján Pavol II. v apoštolskom liste Novo millennio ineunte (Na začiatku nového tisícročia) píše práve o tomto umení:

„Modlitbe sa musíme učiť, ako by sme si vždy znovu osvojovali toto umenie od samého božského Majstra. Robili to tak aj jeho prví učeníci, ktorí ho prosili: ´Pane, nauč nás modliť sa!´“  (NMI b. 32).

Stav odpadu od viery dokážeme zmeniť len vtedy, keď nepodceníme modlitbu… či skôr: keď ju doceníme… Najmä modlitbu osobnú; modlitbu a meditáciu nad Božím slovom; spoločnú modlitbu v rodine s deťmi; modlitbu v menších rodinných spoločenstvách; aj spoločné modlitby a adorácie vo farnostiach. Všetky naše kresťanské spoločenstvá majú byť spoločenstvami modliacich sa kresťanov.

Po smrti sv. Jána Pavla II. sa pýtali jeho druhého tajomníka Mieczysława Mokrzyckého, súčasného arcibiskupa v Ľvove, ako hodnotí životné dielo tohto veľkého pápeža. Odpovedal:

„Možno budete čakať, že zdôrazním – Ján Pavol II. bol misionárom, pretože absolvoval toľko zahraničných ciest … alebo že bol vynikajúcim teológom – veď je autorom teológie tela … alebo že bol mediálnou hviezdou, lebo ľudia z celého sveta ho milovali … Pre mňa však bol na prvom mieste mužom modlitby …“

• Bratia a sestry, možno by sme sa mohli v sebareflexii spýtať: Aký je môj život modlitby? Je pre mňa oporou, silou i nádejou pri riešení životných otázok? Hľadám odpovede na svoje otázky v modlitbe?

2. Ján Pavol II. – muž krásnych vzťahov k človeku

Druhý moment, ako sa stať osobnosťou (podľa Ježišovej testamentárnej – rozlúčkovej reči), je vytvárať krásne vzťahy s ľuďmi. Vzťah učeníkov k Ježišovi bol veľmi úprimný, otvorený, naplnený obdivom a priateľstvom – to vidíme na ich správaní voči nemu aj pri Poslednej večeri.

Ale to ich práve on naučil takýmto láskavým vzťahom! Veď pri Poslednej večeri im povedal aj tieto slová: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali…“

A tak sa učeníci od neho učili vytvárať krásne bratské vzťahy v spoločenstve prvej Cirkvi.

Aj sv. Ján Pavol II. zdôrazňoval dôležitosť vytvárať zdravé, pekné, láskavé vzťahy medzi ľuďmi v rodine, v Cirkvi, medzi priateľmi či v duchovnom spoločenstve. V mnohých svojich dokumentoch (napr. Familiaris consortio, List rodinám, List mladým) povzbudzoval k takýmto vzťahom. V Liste rodinám píše:

„Láska je pravá, keď tvorí dobro osôb a spoločenstiev… Lebo láska je náročná. … Je potrebné, aby dnešní ľudia objavili túto náročnú lásku, pretože v nej je skutočne zdravý a pevný základ rodiny, základ, ktorý je schopný ´znášať všetko´“ (List rodinám, b. 36).

V apoštolskom liste Novo millennio ineunte zase píše o spiritualite spoločenstva:

„Spiritualita spoločenstva znamená schopnosť cítiť brata a sestru vo viere … ako ´niekoho, kto patrí ku mne´… je to aj schopnosť vidieť v druhom človeku predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží ´dar pre mňa´…. Spiritualita spoločenstva napokon znamená vedieť bratovi ´urobiť miesto´ a niesť si vzájomne bremená…  (NMI, b. 43).

Nie je to ľahké… veľa ráz to vyžaduje od nás veľkú dávku sebazaprenia a prekonania predsudkov. Konkrétne to vidíme na tomto skutočnom príbehu zo života svätého pápeža:

Ján Pavol II. pozval na obed poľských kňazov, ktorí študovali v Ríme. Dvaja z nich sa omeškali. Keď vstúpili do jedálne, pápež sa na nich vážne pozrel: „Teraz sa chodí na obed s pápežom?“ Jeden z nich odpovedal: „Svätý Otče, prepáčte nám. Ale keď sme prechádzali cez Námestie sv. Petra, zastavil nás bezdomovec a chcel od nás  podporu. Povedali sme mu, že sa ponáhľame na obed s pápežom… A vtedy sa rozhovoril. Povedal, že aj on bol kedysi kňazom. Mal však slabosti, ktoré ho priviedli až na ulicu. Teraz to všetko ľutuje a prosí Pána Boha o jeho milosrdenstvo a novú šancu začať odznova…“ Svätý Otec hneď poslal obidvoch kňazov späť, aby bezdomovca našli a priviedli k nemu. Keď sa tak stalo, pápež ho s láskou privítal. Žiadal ho, aby mu porozprával celý svoj príbeh pred všetkými pozvanými kňazmi – aj to, či svoju minulosť ľutuje a chce začať nanovo. Potom sa ho spýtal, či si ešte pamätá formulu rozhrešenia. „To sa nezabúda, Vaša Svätosť“, zašepkal kňaz. Nato obaja odišli do susednej miestnosti, kde ho pápež vyspovedal, zbavil ho všetkých cenzúr a  navyše ho poprosil, aby aj on vyspovedal pápeža. Napokon ho pozval do jedálne, usadil ho vedľa seba a obed pokračoval vo veľkej radosti… Kňaz sa neskôr dostal do kláštora, kde mohol slúžiť komunite a robiť pokánie…

• Milí bratia a sestry, aké je posolstvo tohto ďalšieho rozmeru osobnosti Jána Pavla II.  pre nás?

Minulý rok všetci kňazi sveta dostali otvorený list kardinála Gracha, ktorý im napísal pri príležitosti prebiehajúcej synody o synodalite. Okrem iného tu píše: „Súčasná doba potrebuje, aby sme vytvárali bratstvo medzi ľuďmi…“ Toto bratstvo má základ najmä v Božom slove, v Eucharistii a v otvorenosti srdca pre potreby druhých.

Táto myšlienka je veľmi dôležitá pre vytváranie našich vzťahov. Lebo trendy dnešnej doby, akými sú individualizmus, relativizmus, egoizmus a hedonizmus napádajú človeka, rodinu a sú zákernejšie ako koronavírus …

Najmä mladého človeka znechucujú a likvidujú v ňom tradičné a trvalo platné hodnoty. Podsúvajú mu také „pseudohodnoty“, ktoré ničia identitu človeka a rodiny. Ide najmä o prekrúcanie pravdy o človeku (mužovi a žene) a o manželstve; o uvoľnenú morálku v rozličných oblastiach a o zvrátenú sexualitu … Ponúkajú tzv. manželstvá rovnakého pohlavia a adopcie detí do týchto umelých „rodín“… prispievajú k strate dôstojnosti človeka a útočia na život od počatia až po prirodzenú smrť… Ak tieto anomálie dostanú právnu ochranu zákona, budeme čeliť mnohým represáliám vo verejnom živote aj v Cirkvi. A práve preto sa nemôžeme uspokojiť len s formálnymi spoločenstvami, ale s takými, ktoré „zájdu na hlbinu…“ a budú odvážne čeliť týmto trendom.

Pápež Ján Pavol II. túžil po tom, aby spoločenstvá mladých ľudí, aj spoločenstvá manželstiev a rodín, boli oázami v morálnej púšti, ktorú môžeme už dlhšie pozorovať aj u nás, nielen v západnej Európe a vo svete. V dnešnej dobe už nestačí byť len nejakou voľnou skupinkou kresťanov, ktorí si rozumejú na základe svojej viery alebo chodia do kostola či stretávajú sa a spievajú… To nestačí!

Je nevyhnutne potrebné, aby sa tieto spoločenstvá menili na bratstvá, ktoré cítia v sebe väčšiu blízkosť; kde je každý každému bratom, sestrou a pomáhajú si vzájomne niesť bremená.

Písal sa r. 2001, keď na Slovensko prišiel nový apoštolský nuncius Henryk Józef Nowacki. Okrem iného mu Svätý Otec Ján Pavol II. dal pre Slovensko úlohu, aby inicioval založenie Inštitútu rodiny. A tak 21. novembra 2004 vzniká Inštitút rodiny v Bratislave. V roku 2016 je právne prijatý do Trnavskej arcidiecézy pod novým názvom „Inštitút sv. Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu.“  V súčasnej dobe vytvára tento inštitút spoločenstvá (bratstvá) rodín, kňazov, sestier a bratov, ktoré pomáhajú Cirkvi pri obnove kresťanskej rodiny.

3. Ján Pavol II. – muž obety a novej evanjelizácie

Vráťme sa ešte k dnešnému Božiemu slovu. V závere rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri počujeme aj upozornenie na prichádzajúcu hodinu súženia, ktorá Ježiša čaká už čoskoro. Ale Ježiš zároveň povzbudzuje učeníkov, aby sa pohľadom na toto utrpenie nenechali zlomiť a aby nestrácali k nemu dôveru: „Dúfajte, ja som premohol svet…“ (Jn 16,33).

Prečo to všetko Pán Ježiš podstupuje?

Ako čítame v ďalšej kapitole Jánovho evanjelia, Ježiš mal otvorené srdce pre akúkoľvek obetu, len aby dokončil ohlasovanie Božieho kráľovstva a aby naplnil svoju zachraňujúcu lásku. Ján o tom píše: „Miloval ich do krajnosti…“ (Jn 13,1). Teda Ježiš prijal mnohé súženia
a obetoval ich za nás…

Náš sv. Ján Pavol II. počas celej kňazskej a pápežskej služby zabúdal na seba a zameriaval sa predovšetkým na zachraňovanie duší. Už po troch rokoch na Petrovom stolci 13. mája 1981 prežil atentát. Krátko po náročnej operácii sa  z nemocnice ozval do médií jeho zoslabnutý hlas: „Odpúšťam bratovi, ktorý na mňa strieľal…“ Svoje utrpenie prinášal ako obetu za iných.

V Roku rodiny 1994 bol dlho hospitalizovaný v nemocnici. Pri jednej modlitbe Anjel Pána raz povedal:

„Chcel by som vyjadriť dnes prostredníctvom Márie svoju vďačnosť za dar utrpenia. … Najprv som myslel, že musím voviesť Kristovu Cirkev do tretieho tisícročia modlitbou a rozličnými aktivitami, ale neskôr som zistil, že to nestačí: treba ju tam voviesť cez utrpenie, cez atentát spred trinástich rokov  a cez novú obetu. Prečo teraz, prečo tento rok, prečo v Roku rodiny? Preto, lebo rodina je ohrozená, rodina je vystavená útokom. A teda musí byť atakovaný aj pápež, musí trpieť, aby každá rodina i celý svet videl, že existuje ešte jedno väčšie Evanjelium: Evanjelium utrpenia, s pomocou ktorého sa potrebujeme pripraviť na budúcnosť, na tretie tisícročie. Takto sa musí pripraviť každá rodina, všetky rodiny.“

Boh prijal jeho odhodlanie. Pribúdali mu choroby, bolesti a rozličné problémy, ktoré trpezlivo znášal. Aj keď bol už zodratý v službe a zničený chorobou, predsa pred 20 rokmi po tretí raz prišiel na Slovensko, za čo sme mu veľmi vďační. A prišiel aj do Trnavy, malého slovenského Ríma, kde sa modlil pri milostivom obraze Trnavskej Panny Márie.

Sv. Ján Pavol II. vydržal na svojom kríži až do konca, lebo – ako povedal: „Z kríža sa nezostupuje“. A tak mlčky kráčal so svojím krížom ako náš Pán až na vrchol Kalvárie v duchu slov proroka Izaiáša: „Obetoval sa, pretože sám chcel…“ (Iz 53, 7) a prijal to z lásky .

• Milí bratia a sestry, aké posolstvo vyplýva z tohto príkladu sv. Jána Pavla II. pre  nás?

Uvedomme si: svätý pápež nám pripomína, že všetci sme povolaní zachraňovať svet. Ten veľký, ale najmä ten malý… náš svet, našu rodinu… Tam treba začať. Pretože – ako povedal on sám: „Budúci osud ľudského rodu závisí od rodiny!“ (FC 86).

O sv. Jánovi Pavlovi by sme mohli ešte veľa hovoriť. Viem, že viaceré zo spomenutých myšlienok vám boli známe… Ale pripomenuli sme si ich preto, aby nám svätý pápež zostal v pamäti stále živý a aby sme si zapamätali úžasné znamenia a povzbudenia, ktoré nám jeho život a slová dávajú aj do súčasnej doby.

Čo si budeme odnášať z tejto púte?

Aby sme aj my v našich rodinách a spoločenstvách rástli v osobnosti. Aby sme si aj my formovali srdce modlitbou a Božím slovom. Aby sme túžili pomáhať rodinám a podporovať Inštitút sv. Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu, a preto vytvárali spoločenstvá. A aby sme pochopili, že osobnosti dorastajú na strome kríža…

Pane Ježišu, prosíme ťa na orodovanie sv. Jána Pavla II. za rast viery, nádeje a lásky v našich rodinách, aby sa stali budúcnosťou Cirkvi a sveta. Amen.